Mária Ridzoňová Ferenčuhová
IV.
Smer:
Stopy po zacelených ranách, vôľa k vedomiu.
Pomaly
(v prítomnom režime dať tomuto slovu zmysel):
tu kdesi bol chodník, čo viedol pomedzi stromy,
a ľahká detská obuv, sandálky
s koženým remienkom a chrómovanou prackou
doň po daždi vtláčali svoj obrys, prednú časť,
drobnú podkovu;
pretože celkom malé deti vždy utekajú po špičkách.
No stromy sa už rozrástli natoľko,
že nikto neuverí: tadiaľto sa dalo prejsť.
Pozemky s prehnitým, napoly rozloženým plotom,
hranice parcel,
prerušovaná čiara; vodáreň.
Aj farby už celkom vsiakli do zeme,
štruktúra pôdy, jej chuť, pach, mazľavá hmota
zaschýna na ruke, tvrdne a skôr než popraská,
pripomenie ti:
rozbíjanie okien v ešte neomietnutom dome,
prievan, sneh,
ale aj bolesť úst roztrhnutých úsmevom.