Martin Solotruk
Mletie [10]
Mletie [10]
10.
Melancholická rapsódia ti modifikuje krok
dojíma ťa až sa správaš ako stará omietka,
drobíš sa na omrvinky.
Môžeš len dúfať, že ich
ochutnajú aspoň noví nájomníci.
Ty si, ako vždy,
vystačíš si s jedinou postavou.
Jediný flexibilný nástroj za všetky ti
teraz i naveky stačí na dosiahnutie blaženosti.
Môžeš ju priviesť kamkoľvek.
Je to vyslanec ľudstva, medzi ľuďmi,
na mesačnom povrchu odrazkového vnímania.
Vídíme ho a on dáva vidieť nám.
Čudný hybrid hutnosti a abstrakcie,
hmoty a svetla. Nechodí posilňovať,
ale dokáže uniesť čokoľvek potrebuje.
Namiesto svalov vystavuje na obdiv
svoju schopnosť odrážať
a magnifikovať svetlo.
Kamkoľvek vkročí, je ho viac než plný dom, či ulica.
Nevie, odkiaľ pochádza,
nemá sa ako pozrieť
do svojho vnútra.
Je totiž zložený z čistého povrchu.
Nepozná hrúbku, len nekonečnosť
nekonečne jemnej,
nuansovanej a zahýbanej plochy
- atómového plátna - čisto nekrčivej látky.
Májme ju stále napnutú na ráme
okna do vesmírnych príležitostí.
Veď vieme, že tam sú.
Aj keď sa nedívam,
viem že v kuchyni robíš kávu.
Samozrejme, že nie aj pre mňa,
na to sme spolu už pridlho.
Takých detinských manévrovaní
sme sa už dávnejšie zbavili,
veď je krajne nebezpečné
v plnej rýchlosti k sebe priblížiť
dve nadzvukové bytosti natoľko,
aby sme sa cez priezory
videli, ako si mávame.
Žiaden div, veď to samotárske zviera
má samozrejme aj svoje zlozvyky.
Domýšľa si.
Pach vesmírnych stôk, slnečný vietor
vníma zásadne v kráse celého spektra.
Je ako dúha, nevyliečiteľne,
a už ani nezvláda chodiť do práce.
Dal by všetko za svoje lepšie ja,
ale nedokáže ho pustiť k slovu.
A keď občas dá voľný priebeh slovám,
tie sa poväčšine vracajú,
odkiaľ prišli.