Pavol Lukáč
英文
[Poviem ťa]
Poviem ťa. Ale akoby kresliaca ruka
stále patrila inej,
ležiace telo zase hline:
rozopnutej, mäkkej,
poviem:
Skoč!
a poviem:
Vidieť ťa ešte bielu, z kopca, zošikma.
Neviem, kedy píšem, a neviem, kde –
priestor je náhodný, vytvorený súradnicami prstov na klávesoch;
mnohorozmerný, disociovaný pohybom, prinavracaný.
Kde neexistuje krivka zošívaná perom, spojitosť,
kde niet hlások zväzovaných dychom,
stále pochybuješ o možnosti reči.
Si zatiaľ ešte vnútrom myslenia, aj tvoja
koža je tu ešte vnútrom.
从: Skryté titulky
录制: Ars Poetica
[I will say to you]
I will say to you. But as though the drawing hand
Still belonged to the other,
Prostrate body in turn to the soil:
Undone, soft,
I will say:
Jump!
And I will say:
To see you still white, from the hill, aslant.
I don’t know, when I write, I don’t know, where –
The space is random, created by coordinates of fingers on keys;
Multi-dimensional, dissociated by motion, recurrent.
Where there is no pen-sewn curve, continuousness,
where there are no phonemes ligated by breath,
you keep questioning the possibility of speech.
For the time being you are the inside of thinking;
Even your skin is still inside here.
From the book: Skryté titulky. Bratislava: Drewo a srd, 2003.