Efe Duyan

土耳其文

Eva Ducai

斯洛伐克文

Oyuncak Şimşeklerim ve Ben

Olmaz olur mu cancağızım
Benim de küçücük yalanlarım var
Bozuk paralar gibi cebimde
Ve tabii biraz daha büyükleri.

Şehrinde büyük yalanlarla büyük hayallerin
Baştan anlaşalım: Herkesin İstanbul’u kendine.
Benimki birkaç kadının
-isim vermek olmaz-
Diğer şehirlerden fırlattıklarıyla dolu.
Herkesin günleri kendine cancağızım
Herkesin ölümü gibi yaşayıverdiği de:

Ve Surdibi’nde kaldırımlar
Gözlerime diktiği gözleriyse evsiz bir adamın,
Sen bir tanrı gibi burnu havada ve zavallı
Tebdil-i kıyafet kolaçan et yeryüzünü.

Bak onun İstanbul'una,
Ama dokunamazsın, sadece bak
Pespaye melekler gibi
Sıra sıra yeni hükümler çıkar
Paltosunun içinde onun İstanbul’u, -yasakla mesela bunu-
Kundurada saklı bir kaç kaat para, -bunu bağışlayıver-
Ayasofya’yı duymuş, -ona mimarinin inceliklerini anlat bakalım-

Oysa oyuncak şimşeklerin ve sen
Sen ancak tarihe havale etmeyi bilirsin gördüklerini
Sen gördüklerinden ölümüne korkmayı
Ağaca dayanıp doksan dokuza kadar saymayı ancak

Bak umutla falan alâkası yok adamın
Bu şehri hepimizden çok seviyor ama
Az sonra yüzüne vuracak güneş
Hadi gülümse, belki gülümser sana

Ama bunu bile bilmiyorsun değil mi
Bir bulut kapıyor güneşi
Şimdi kim kime acıyacak?

© Efe Duyan
录制: Efe Duyan / EDISAM - Turkish Literature and Science Writers Union

Ja a môj hračkársky svetlomet

Si myslíš, že sa to nestalo, kamarát môj drahý?
Malé klamstvá a výmysly som hovoril, pravdaže.
Nosím ich ako drobné po vreckách.
Samozrejme, povedal som aj plno väčších.

V meste veľkých snov a veľkých lží, na rovinu, svoj vlastný Istanbul má každý sám.
Môj patrí niekoľkým ženám - žiadne mená, pravdaže - každá z nich vyhodená z iných miest.
Svoje vlastné dni má každý pre seba, kamarát,
tak, ako si musí každý dožiť svoju smrť.

Pre vodiča autobusu je to oceľové perovanie Bosporského mosta, čo mu dáva krídla;
Pre policajta na dôchodku je to pištoľ, ktorá mieri na jeho hlavu pred vládnym palácom;
Hrsť piluliek pre opustenú ženu.

A chodníky Surdibi sú oči bezdomovca, ktorými hľadí do mojich.
Ty, s hlavou v oblakoch ako Boh, patetický a tajomný - lepšie sa prizri tomuto svetu!

Pozri na Istanbul, ale dotýkať sa nesmieš, len sa dívaj.
Ako zoslaní anjeli; nové pozorovania.
Píš nové rozsudky na okraje snárov.
Istanbul pod svojím plášťom - odpusť ten začiatok - niekoľko bankoviek skrytých v topánke - odlož to.
Počul už o Ayasofii - tak hovor o jej architektonických prvkoch.

Ale ty s Tvojím hračkárskym svetlometom - jediné, čo dokážeš, je zaradiť všetko, čo si videl, do histórie, jediné, čo dokážeš, je vystrašiť sa z toho, čo si videl, na smrť, otočiť sa k stromu a počítať do deväťdesiat deväť.

Pozri, nádej a ten chlapík nemajú nič spoločné.
Miluje však toto mesto viac, než iní, usmej sa na slnko, keď Ti zasvieti do tváre, a možno ti o chvíľu úsmev vráti.

Ale ty ani nevieš, že? Že slnko zakrýva mrak. Komu teraz bude ľúto koho?

Preložila Eva Ducai