Martin Solotruk
angleščina
NAČO NÁM DALI MOSTY KEĎ NÁM ZOBRALI RIEKY?
vietor zatajuje dych také pekné sú účesy dievčat
drevený kostolík sa modlí k ich dušiam
čo stratené v bankomatoch prosia o toľko milosti
koľko len unesie účet ich ľahulinkých tvárí
kladú ich ako priesvitné šálky pod nebo
až kým nie sú plné prvého sypaného snehu
pijú z nich nebesá slnko štebot vtákov i ty
vždy vtedy keď roky plynú ale život stojí
//sú to ešte naše duše medzi escape a delete?//
pozri sa ešte raz na vtáky odlietajúce na zimu
do televízorov v každom mávnutí krídel
sa nebo zužuje až z neho zostane iba vráska
kurzor ukazujúci tým istým smerom od nepamäti
na obrazovke už nevidieť nič iba trepot tvárí
ktoré dievčatá kladú na hladinu diskov
ligocú sa dlho do noci kým ti kredit dovoľuje
otvárať videosekvencie ich životov a malých smrtí
//sú to ešte naše telá medzi play a stop?//
nad mestom čupí noc ako čierna mäsiarka
už sa jej v ústach zbiehajú sliny na nevinných
tí na kolenách umývajú si tváre v hmlách
osem storočí starých ďaleko proti prúdu rieky
nájdeš prameň kde ešte žijú slová čisté a sväté
jazyk dievčat ich niesol dnes tých dievčat niet
a slová ležia v ústach starien popolavé čakajúc
na jazyk čo pricvála hnaný krvou nevinných
//sú to ešte naše slová medzi yes a no?//
krajina ukrižovaná na obrazovke je obrazom
utrpenia tých čo raňajkujú v kresle na kríži
a dávno mŕtvi hľadia si do tváre ako na film
ktorý nikdy nevidel vychádzajúce slnko
táto zem pod nohami je kríž ktorý nesieme
skláňame hlavu a sťahujeme sa z internetu
prijímame hostiu a ukladáme sa na disketu
v mene Otca i Syna i Ducha Svätého Enter
//sme oheň z ktorého šľahajú krídla vtákov
navždy pripútaných do budúceho popola?//
Avdio produkcija: Ars Poetica
WHY DID THEY GIVE US BRIDGES WHEN THEY TOOK OUR RIVERS AWAY?
(dedicated to Valdemarr van Staveren van Dijk)
the wind hushes its breath so pretty are the hairstyles of the girls
the little wooden chapel is praying for their souls
which lost in bank machines beg for so much mercy
as will sustain the account of their lightandeasy faces
they lay them like translucent cups under the heaven
till they are full with the first sprinklings of the snow
the heavens drink from them the sun the chirrupping birds and you
always when the years are flowing on but life is at a stand
//are these still our souls between escape and delete?//
look once again at the birds flying away for the winter
into television sets with every wave of their wings
heaven is narrowing till it will leave only a wrinkle
a cursor pointing the same way from time immemorial
nothing to see on the screen now but the flutter of the faces
that the girls lay on the surface of the disks
they glitter far into the night as long as your credit allows you
to open the videoclips of their lives and little deaths
//are these still our bodies between play and stop?//
night squats over the city like a black butcheress
the spittle on the innocent is draining into her mouth
these on their knees are washing their faces in the mists
eight centuries old in the distance against the river’s flow
will you find a source where pure and holy words are living
the tongue of girls once bore them now there are no such girls
and words lie in the mouths of crones ashygrey waiting
for a galloping tongue driven on by the blood of the innocent
//are these still our words between yes and no?//
the country crucified on the screen is a picture
of the pain of those who breakfast in an armchair on the cross
and the longdead gaze in each other's faces as if watching
a film that never saw the sun going down
this earth beneath our feet is the cross that we carry
we bow our heads and sign out of the internet
we receive the host and copy it on a diskette
in the name of the Father Son and Holy Spirit Enter
//are we a fire from which the wings of birds are thrashing
fettered forever to the future ash?//