Michal Habaj
V ZÁMOCKOM PARKU
V ZÁMOCKOM PARKU
Vraciam sa po rokoch a či po storočiach, ma princesse.
Iba Európa na mapách zostarla a moria zvráskaveli,
popolavé čelo odráža to isté popolavé nebo.
Oči ťažké, akoby patrili komusi inému, kráčajú
stránkami s detskou erotikou, bezo mňa, ktorého obchádzajú
smútky l`amour courtois. Storočia kamsi odlietajú,
akoby padali kamene zo srdca rytiera v srdci medirytiny.
Popýtam o ruku tieň vlastnej ruky, čo ma pohladí,
popolavé nebo odráža to isté popolavé čelo.
Prach padá na naše duše a vesmír cinká šepotom úst,
krvácajúcich do lona mŕtveho Slova. Plavé dvorné dámy
roztvárajú barokové oči ako vejáre, v ich jemnej pleti
vädnúce slnko zapaľuje krv, z ktorej sa krúti Zemeguľa.
Roh jednorožca a či McLaren mihne sa mojim zrakom
a zapadne hlboko vo mne. Cvaknú zuby, keď
umelá inteligencia zbiera slnkom napuchnuté tulipány.
Trubadúr opitý vínom z ruží sníva pieseň, čo roztvorí
pery hologramu a viečka nechá klesnúť na šedé obrazovky.
Zlatistá kader leží v dlani a rozvoniava čínskou kuchyňou.
Cez zastretú obrazovku vidím decentnú spoločnosť nad planétou
a feudála, čo širokým schodišťom vstupuje do apokalypsy.
Medzi prstami držím atómy, jadrové hlavice a satelity
obmývajú rozpadávajúce sa steny planéty, vypárané
pokojnou rukou času. Iné ruky, čo sa nikdy nedotýkali
umelej hmoty, mi chýbajú. Krvavé ústa dvíham z kameňa,
ktorý sa pred storočiami dotkol tvojej pokožky, princezná.