Charles Simic

Schuhe, heimliches Gesicht meines Innenlebens:
Zwei gaffende zahnlose Münder,
Zwei teilweise zerlegte Tierhäute,
Sie riechen nach Mäusenestern.

Mein Bruder und meine Schwester, totgeboren,
Setzen ihre Existenz in euch fort,
Führen mein Leben
Zu ihrer unfassbaren Unschuld.

Was nützen mir Bücher,
Wenn ich in euch das Evangelium
Meines Lebens auf der Erde und
Danach, kommender Dinge, lesen kann?

Die Religion will ich verkünden,
Die ich für eure vollkommene Demut erfand,
Und die seltsame Kirche, die ich baue,
Mit euch als Altar.

Asketisch und mütterlich leidet ihr:
Verwandt den Ochsen, den Heiligen, den Verdammten,
Mit eurer stummen Geduld seid ihr
Das einzig wahre Abbild meiner selbst.

Skor, mitt inre livs hemliga ansikte:
två gapande tandlösa munnar,
två till hälften upplösta djurskinn
stinkande som råttbon.

Min bror och min syster, döda vid födseln,
fortsätter att existera genom er
och visar mitt liv vägen
till deras outgrundliga oskuld.

Vad har jag för nytta av böcker
när jag i er kan läsa evangeliet om mitt liv på jorden
och, hinsides det, om de kommande tingen?

Jag vill förkunna den religion
som jag har format för er fulländade ödmjukhet
och den sällsamma kyrka jag bygger
med er som altare.

Asketiska och moderliga uthärdar ni:
besläktade med oxar, med helgon, med dödsdömda män
utgör ni, tigande och tåliga,
den enda sanna likheten med mig själv.

Sepatu, wajah rahsia kehidupan batinku:
Dua mulut ternganga tak bergigi,
Dua belulang haiwan separuh reput
Berbau sarang tikus.

Abang-kakakku yang lahir mati
Terus wujud di dalammu,
Membimbing kehidupanku
Menuju kemurniannya yang tak terduga.

Apa gunanya buku bagiku
Sedangkan dalammu dapat ku baca
Injil hayatku di bumi dan,
Melampauinya, apa yang menjelang?

Ingin ku serukan agama
Yang ku gubah demi kesederhanaanmu
Dan gereja ganjil yang ku bina
Di mana kau menjadi mazbah.

Bertapa, keibuan, kau kekal:
Sanak kerbau, wali, lelaki terhukum,
Dengan sabar bisumu, membentuk
Satu-satunya kemiripan diriku.

Cipele, tajno lice mog dvostrukog života
Dvoja bezuba usta u zevu
Dve skoro raščinjene životinjske kože
Na mišja gnezda što odišu.

Brat i sestra što umreše na rođenju
Nastavljaju svoje postojanje u vama
Upravljajući mojim životom
Prema svojoj nerazumljivoj nevinosti.

Šta će mi knjige kad u vama
Mogu da pročitam
Jevanđelje mog života na zemlji
I ispod toga još onih što dolaze?

Hoću da objavim verovanje
Koje iznađoh za vašu savršenu poniznost
I čudnu crkvu koju podižem
S vama kao oltarom.

Asketske i materinske, istrajavate
Srodne govedu, Svecima, osuđenicima
U nemom strpljenju gradite
Moju jedinu zbiljsku sliku i priliku.

Ботинки, тайный образ моей души:
Беззубо разинутые рты,
Звериных шкур полураспавшаяся плоть
С душком мышиных нор.

Младенцы мёртвые, мои сестра и брат
Продлились в вашем бытии
И жизнь мою выводят
К немыслимой невинности своей.

И книги мне ни к чему,
Ведь и в вас несложно прочесть
Псалом моего земного пути
И всего, что грядёт за ним.

И я возглашаю заповедь,
Вашим смирением вдохновлён,
И странный храм воздвигаю,
Где будете вы алтарём.

С терпением приснодевы и аскета,
Сродни отверженным, волам и святым,
Вы лепите из немого упованья
Подлинное подобие меня.

Cipele, tajno lice moga nutarnjeg života:
dvije krezube duplje,
dvije dotrajale životinjske kože
s vonjem mišjih legla.

U vama moji mrtvorođeni
brat i sestra nastavljaju svoj život
podarujući me nevinošću
nepojamnom.

Kakve li mi koristi od knjiga
kad u vama je moguće iščitati
evanđelje mojih zemaljskih dana
i svu onu onostranost tek predstojeću.

Želim objaviti religiju
što je izumih u slavu vaše savršene poniznosti
s tom čudnom crkvom u izgradnji
čiji bit ćete oltari.

Jer asketski i majčinski vi istrajavate
u rodu s volovima, svecima, osuđenicima
dok strpljivo i nijemo oblikujete nešto
što nalikuje samo meni.

Ayakkabılar, özel hayatımın gizli yüzü;
Dişsiz iki açık ağız,
Kısmen ayrışık iki hayvan derisi,
Fare yuvalarını andıran.

Doğumda ölen erkek ve kız kardeşim
Varlıklarını sizde sürdürüyorlar,
Yönlendirerek hayatımı
Sınırsız saflıklarına.

Kitapların ne yararı olur bana
Sizde okunabilirken İncil'i
Dünya ve sessiz ötesindeki
Hayatımın, olacak şeylerin?

İlan etmek istiyorum
Eksiksiz uysallığınız için kurduğum dini
Ve sunak olarak sizinle
Yapmakta olduğum garip kiliseyi.

Dayanırsınız çileci ve anaç;
Öküz, Aziz ve hükümlülerle soydaş,
Sakin sabrınızla oluşturarak
Tek gerçek benzerimi.

Черевики, потайне лице моєї внутрішньої суті:
Два роззявлені роти беззубі,
Дві напіврозкладені звірині шкури,
Що пахнуть мишачими гніздами.

Мої сестра і брат, померлі немовлята,
Продовжують життя в тобі
Й ведуть мене
До їхньої незглибленої цноти.

Пощо книжки мені,
Якщо у вас я можу прочитати
Псалом всього мого життя земного
Й того, що має надійти опісля?

Я проповідую релігію,
Що славить ваше янгольське смирення,
Я зводжу дивний храм,
В якому ви – вівтар.

Ви, аскетичні й материнські,
Споріднені з волами, святими й смертниками,
В німотному терпінні ліпите
Мою єдину істинну подобу.

Sapatos, rosto secreto da minha vida interior:
Duas bocas desdentadas e hiantes,
Duas peles de animais parcialmente decompostas
A cheirar a ninhos de ratos.

O meu irmão e a minha irmã, mortos à nascença,
Continuam em vocês a sua existência,
Orientando a minha vida
Para a sua incompreensível inocência.

De que me valem os livros
Quando em vocês é possível ler
O Evangelho da minha vida na terra
E ainda mais além, das coisas por vir?

Quero proclamar a religião
Que concebi para a vossa humildade perfeita
E a estranha igreja que estou a erigir
Tendo-vos por altar.

Ascéticos e maternais, vão persistindo:
Semelhantes a bois, a Santos, a condenados,
Com a vossa paciência calada, compondo
O meu único retrato verdadeiro.

Boty, ten tajný tvar mé duše:
dvě rozšklebené, vykotlané tlamy,
dvě hnilobné zvířecí kůže,
páchnoucí myšinou.

Můj bratr a sestra, mrtvě narození,
ve vás dodnes žijí
a vedou mne
ke své nepochopitelné nevinnosti.

Nač mi třeba knih,
když si mohu ve vás číst
Evangelium o mé pouti vezdejší
i o té, která na mne ještě čeká?

Chci hlásat novou víru
k uctění vaší velké pokory
a vybudovat zvláštní kostel,
kde budete stát oltářem.

Kajícné i mateřské, jste věčné:
souvěrci tahounů, světců, muklů,
mlčky a trpně, jen vy zobrazujete
mou opravdovou tvář.