Michal Habaj
NAČO NÁM DALI MOSTY KEĎ NÁM ZOBRALI RIEKY?
NAČO NÁM DALI MOSTY KEĎ NÁM ZOBRALI RIEKY?
vietor zatajuje dych také pekné sú účesy dievčat
drevený kostolík sa modlí k ich dušiam
čo stratené v bankomatoch prosia o toľko milosti
koľko len unesie účet ich ľahulinkých tvárí
kladú ich ako priesvitné šálky pod nebo
až kým nie sú plné prvého sypaného snehu
pijú z nich nebesá slnko štebot vtákov i ty
vždy vtedy keď roky plynú ale život stojí
//sú to ešte naše duše medzi escape a delete?//
pozri sa ešte raz na vtáky odlietajúce na zimu
do televízorov v každom mávnutí krídel
sa nebo zužuje až z neho zostane iba vráska
kurzor ukazujúci tým istým smerom od nepamäti
na obrazovke už nevidieť nič iba trepot tvárí
ktoré dievčatá kladú na hladinu diskov
ligocú sa dlho do noci kým ti kredit dovoľuje
otvárať videosekvencie ich životov a malých smrtí
//sú to ešte naše telá medzi play a stop?//
nad mestom čupí noc ako čierna mäsiarka
už sa jej v ústach zbiehajú sliny na nevinných
tí na kolenách umývajú si tváre v hmlách
osem storočí starých ďaleko proti prúdu rieky
nájdeš prameň kde ešte žijú slová čisté a sväté
jazyk dievčat ich niesol dnes tých dievčat niet
a slová ležia v ústach starien popolavé čakajúc
na jazyk čo pricvála hnaný krvou nevinných
//sú to ešte naše slová medzi yes a no?//
krajina ukrižovaná na obrazovke je obrazom
utrpenia tých čo raňajkujú v kresle na kríži
a dávno mŕtvi hľadia si do tváre ako na film
ktorý nikdy nevidel vychádzajúce slnko
táto zem pod nohami je kríž ktorý nesieme
skláňame hlavu a sťahujeme sa z internetu
prijímame hostiu a ukladáme sa na disketu
v mene Otca i Syna i Ducha Svätého Enter
//sme oheň z ktorého šľahajú krídla vtákov
navždy pripútaných do budúceho popola?//