Pavol Lukáč
anglais
V.
Napokon teda konkrétne:
už nie iba fisúry,
prielomy alebo nepriehľadné kvádre,
za ktorými tušíš obrysy udalostí
(vyschnutých, nehybných, uviaznutých na plytčine,
v piesku, vrytých do skaly, nejasne
sa črtajúcich na vápencovom podloží:
možno nakreslených tuhou, a možno len odkrytých
eróziou).
Zrazu zarastený zráz:
trhanie suchej trávy,
presné, donekonečna opakované gesto,
sklonený chudý chrbát potiahnutý kožou.
Aj náhodný portrét dovolí stotožniť sa,
preklenúť prázdnotu bez pamäte
ilúziou zachyteného trvania.
Hoci vieš:
– že pohyb, monotónny ako dýchanie,
a telo, čo ho vytrvalo uskutočňuje,
sú živé asi tak
ako obrázky v rozkrútenom praxinoskope;
– a spojenie vrstiev špirály priľnutím
je dočasné ako rozochvená membrána
vytvorená slinou v slučke skrúteného vlasu.
Production audio: Ars Poetica
V.
At last concretely:
No longer fissures only,
Ruptures or untransparent blocks,
Behind which you anticipate outlines of events
(dry, motionless, stranded in shallows,
in the sand, engraved in stone, opaquely
outlined on the limestone sill:
possibly drawn in graphite, and possibly only revealed
by erosion).
Suddenly overgrown slope:
Picking of dry grass,
Precise, endlessly repeated gesture,
Bent, thin back, draped in leather.
Even an accidental portrait allows identification,
Transcend emptiness without memory
Illusion captured by lasting.
Although you know:
– that motion, monotonous as breathing,
and the body that persists in it,
are about as alive
as pictures in a rotating praxinoscope;
– and connection of spiral layers by adhesion
is temporary as a trembling membrane
created by saliva in the loop of twisted hair.
From the book: Princíp neistoty. Bratislava: Ars Poetica, 2008.