Pavol Lukáč 

Translator

Padge, Kieran, Neal a ja – 

a v truhle vystretý strýko Charlie.

Vždy sme mu rozdali

a striedavo za neho uzatvárali stávky,

prehliadali prehry, delili si výhry,

veď načo už mu boli mince?

Čo mohol vyhrať, iba ak svoj život?

Aj tak nás v tú noc hralo päť

a keď sme skončili, bol už deň.

Karty sme mu nechali,

nech mu naveky zostane spomienka na tú hru

a Padge, Kieran, Neal a ja

sme si išli ľahnúť na horný koniec

a spali sme, až kým sme ho nepochovali,

potom sme hrali, až kým sme sa nezhodli,

že dobré karty odišli so strýkom Charleym.

Zelený klobúk letí  Harvardským námestím

a nikto sa ho nepokúša chytiť.

Ten, čo ho stratil, to vzdal –

asi preto, že ho podvádzala žena,

sňal si ho a hodil ako lietajúci tanier,

skúšajúc sťať nejakú sochu

ženy v stredných rokoch,

ktorá v ničom nepripomína jeho ženu.

Vietor nezodvihol iba klobúk,

ktorý by si každý chlap rád nechal.

Viem si predstaviť – ako sa tak valí,

zmieta okolo áut, ľudí, kandelábrov –

ako tróni nad tmavozeleným oblekom...

Tvár medzi nimi bradatá

a nie nezdravá, ešte nie. Oči tiež

zelené – a celý zelený muž myslí na svoju ženu v cudzej posteli,

tie myšlienky presakujú zeleným klobúkom,

ako cesnak v póroch a nik sa

na ten klobúk nevrhne, hoci je šik...

vždy sa pýtam,

koľko životných príbehov človek má

a ktorý je falošný

aké by to bolo myslieť znovu na nejaké mesto,

zabudnúc na tie pocity, ktoré boli celé roky príjemné,

na more, čo sa zmenilo na šarlátové

na tých, čo zmizli, keď ich mučili

na cesty budované na hraniciach

na našu totožnosť, ktorá je iná a rovnaká

kým sa mesto na nás rúca

so všetkými bulvármi a ulicami

kým zvyky pohlcujú ľudí

kým sa mená ulíc menia

kto by veril v čary,

veštenie z vody alebo z termínovaného vkladu

jasné, ja verím v seba,

čo je najstálejšia zo všetkých vier

jazyk zložený z gest a pohľadov

posledné z desiatich prikázaní

vzhľadom na spoločnosť nemám nijaké oprávnenie

ruky mám zviazané za chrbtom

falošná láska a šťastné manželstvá

to som ja

kým čakám v stojatých vodách života

nasledujúce mi zamestnáva myseľ

ako deti riaditeľov trávia čas v škole

vŕtam sa v nose

hrám sa na lekára

uhádli ste, už celé veky som veľmi osamelý

máj 1989

to ja pretekám hruďou toho mesta

výkrik bičujúci noc

večný, neprerušený

bolo to, akoby sme predtým už všetko zakúsili

tie ulice sme poznali skôr, ako sme po nich prechádzali

všetky slová, čo majú byť vyslovené, už boli napísané

naše studené mŕtvoly boli odsúdené na smútok

malé úlomky života a triviálne detaily

vtesnané do hraníc nášho poznania

ale vôbec nič sme nemali dovolené

tento život sme museli viesť takto

kým sme čakali, kedy sa po každom jednom zlom sne upokojíme

jedného vyhlásenia sme sa však držať mohli:

„Deti, čo hltajú oheň,

sa nedožijú dvadsiatky.“

jún 1990

to ja pretekám hruďou toho mesta
výkrik bičujúci noc
večný, neprerušený

prečo sú všetky nože vykladané perleťou
prečo je bordová ruža ako plač derviša
prečo tečie z pier ako búrka

áno, viem, že aj ty máš rada modrú
viem, že bordová ruža ti pripomenula smrť
kvet tvojej piesne uvädol

nuž, ako to len povedať
to ja pretekám hruďou toho mesta
buď sa uložím do tvojich očí podliatych krvou
alebo sa stanem prekliatou guľkou v uliciach

to ja pretekám hruďou toho mesta
aj keď sa veľmi snažíš ukryť moje meno v listoch
som na všetkých fotkách
s ohnutými rohmi a trochu smutných

to ja pretekám hruďou toho mesta
to ja čakám na teba v radoch
to ja sa zjavím hockedy a hockde
v tmavých kútoch
uprostred noci
a za dverami
to ja na teba čakám

december 1981

tak som zachránil chuť vody na svojom čele
tak som sa vrátil z dlhých, nekonečných ciest
tak sa bojím, ruky sa mi trasú
tak beriem strach, bojac sa noci
tak hľadím do štyroch svetových strán
celý sa chvejem
som volaním dažďa po sebe

nie je potrebné nudiť sa či hanbiť
mám slová, ktoré treba vysloviť
môj plač niektoré veci zbúra

ja som ten, ktorému dochádza dych
partner tisícov tích,
priaznivec všetkého,
stredobod všetkého,
chorý, klinicky zaznamenaný, som tebou
som povinný prežiť

som mladý básnik
som tu, aby som ti dal svoje básne

október 1984

This man still insists on hope,
drinks water from his palms, falls on grass,
he learns abc, counts on his fingers
again, smiles
in the sun, walks through rain
with his head uncovered, breathes
in tune with his sleeping son,
planted a tree, still insists on hope,
with his hand he touches birch bark, hot
skin of his wife, cup with tea,
black concert piano, on whose
polished wood a reflection
of the brooding face
of an unknown sniper can be seen.

I will say to you. But as though the drawing hand
Still belonged to the other,
Prostrate body in turn to the soil:
Undone, soft,
I will say:
Jump!
And I will say:
To see you still white, from the hill, aslant.
I don’t know, when I write, I don’t know, where –
The space is random, created by coordinates of fingers on keys;
Multi-dimensional, dissociated by motion, recurrent.
Where there is no pen-sewn curve, continuousness,
where there are no phonemes ligated by breath,
you keep questioning the possibility of speech.

For the time being you are the inside of thinking;
Even your skin is still inside here.

Summer never leaves, remaining like an inflammation on breathed-out ways
Warm stone, not a trace of footsteps (damp air regardless);
Wounds don‘t heal, the same movement every afternoon – wiping off with its hand
Dust from the eyes and oil from heated up wheels. October.

Not even return: lasting in cracks, the city doesn’t remember,
nor want you: numb feet, cracked hands, why not admit –
straight, passage, from around the corner instead of (a certain) memory emerges
A street. Another one. The same.

And a madman on the platform, completely derelict
(nobody scares him anymore), change-over station Réaumur-Sébastopol:
at the very top a man in socks sleeps,
from one of them a bandage is sticking out, but few dare cover their noses.

Behind a window without shades, somebody is getting drunk,
All alone, behind a window with a shade I‘m remaking my face,
I don’t air, silently imploring the telephone,
Till I finally fall asleep.

Lines started to run out of frames;
No longer satisfied with their limitation. Colours
settling on any surfaces. They feel free
to intervene with words. Therefore, the frames move to new territories.
The only thing that still retains validity, reputedly neither
connects with speech, nor the senses.

Vector: support: clear direction. Heavy vehicle,
quietly digging into muddy soil.

and
in coffee: future: disintegrating
cube of sugar

infernus: my memory, mirror
of my visions

you smile, mitschuldig, but it’s only a help
to those who need
footnotes; brace for the worst,
it will be about corpus hermeticum, finger
complains about sliver, the blind about darkness,
press ignores grapes,
but metaphorism work...

7 separate us from each other: 7 models
vis-a-vis: 7 models over their coffees: analysing
their hairdos: their lips: their tits: like a beautiful,
tender legoland: will somebody reassemble a model
broken down to small parts? will put between her lips
words by Dior: put in her hand a flower by Armani: hang over
the city a Sun by Thierry Mugler: it is the truth it is a dream:
it is the truth, it is a dream: who will swoon bedazzled
at the feet of his model: who is just one of the seven:
here next to you: cruising through a chat: filled with words:
eyes and bared shoulders: will somebody see a model
stark naked? without a coffee: without dress: without make-up:
as she was when she fell off a bike and later
peeled off dry blood from her knees: it has been years:
but 7 models keep sitting here: and with rehearsed movements
turn round their fingers: a poet with a nervous breakdown:
who won’t be: will never be one of them.

1/ in the literary tea salon where, just above the floor,
coldness accumulates: heaviness.
over the glasses and next to the voices of retired
grammar school teachers: inability to move your shoulders.
I duly read: I read.
you already know that in big cities speech penetrates the body posture
and willy-nilly implies independence.

the tongue, raw meat.

Fights of gnostic with flowers,
quadrilateral circles,
nailing
thresholds.

We hold hands
with the dead
who will survive us.

Ponad hlavy popravnej čaty
preletela snežná sova, ktorá dvakrát zahúkala
tesne predtým, ako stisli spúšť,
a keď žena odkväcla v putách,
biele šaty krvou pofŕkané,
sova jej pristála na pleci,
opäť zahúkala, a svojím veľko-
okým pohľadom krúžila po mužoch v uniformách;
jeden z nich zalícil pušku,
ale kapitán mu ju odstrčil
a sova vyzobávala krv
z hrude tej ženy, umažúc si
vlastné hrudné perie, potom zagánila,
zdalo sa, na ohromených mužov,
a vzlietla - takmer sa obtrela
o hlavu jedného z nich - prinútiac všetkých
hľadieť za ňou, ako plachtí preč
a vypočuť si ešte jedno huhú znejúce oblohou.

Idem späť do hotela ľad,
tento raz pod falošným menom,
lebo tam znovu musím prespať.

Zastanem vo vstupnej hale,
kochajúc sa jej interiérom,
zbožňujúc to, že nemôže byť rovnaký,

pretože ľad sa topí a tu je všetko ľad –
steny, strop, dlážka,
fotely v hale, posteľ.

Neležím však na holom ľade,
ale na jeleních kožiach,
do výšky naskladaných ako na saniach.

Najprv však, zašiel som do baru –
nijaké pivo, čistá vodka  –
a tam som stretol svojho sochára,

či skôr ľadového sochára,
ktorý vystavoval svoje diela
v každej izbe ľadového hotela,

a ktorý mi povedal, že sa volá Thor.
Stáli sme v tom ľadomodrom svetle
šepkajúc slovo za slovom,

pijúc vodku za vodkou
až kým sme sa nedohodli, že si pôjdeme ľahnúť,
no ani jeden z nás v tú noc nezaspal...

Porozprávam vám o tej posteli –
ľadové stĺpy dve stopy vysoké,
každý s horiacou sviečkou na vrchu,

a do stredu každého z nich zasadené
štyri rohy ľadovej plachty,
tri, možno štyri palce hrubej.

Na nej ležali tie kožušiny,
potom polárnický spacák,
do ktorého sme obaja vliezli.

Na druhý deň ráno, nad arktickým lososom,
ponúkol mi sochu, akú si vyberiem,
ale ktorú z nich som si mohol vziať domov?

A domov sa mi ísť nechcelo,
ale šiel som. Teraz sa vraciam –
späť do najnovšieho ľadového hotela.

s jeho modrým ľadom, jeho tichom,
mihotavým svetlom sviec,
jeho sochami, ktoré môžem mať.

Za tými dverami boli ďalšie dvere
a za nimi ďalšie.

Prvé dvere boli čierne, ako sa patrí
na štvorposchodový Gregoriánsky dom
na ulici v tôni dubov.

Druhým dverám vládla sivá,
ako obloha pred dažďom býva

Tretie dvere boli modré, alebo modro-
zelené – povedzme kobaltové –  s pevnou
čiernou kovanou kľučkou,

čo na seba vzala podobu morskej panny
namiesto psa alebo draka.

Alebo štrkáča, ktorý
sa mal vztýčiť a zasyčať,
keď som prekročil prah.

Neohlásilo ma zvonenie.
Neprivítalo ma zviera ani človek.

Chodbu, do ktorej som hľadel,
lemovali mužské portréty...
Koberce zdobili vyšívané ženy.

Duch kadidla strašil vo vzduchu,
ktorý som takmer nedýchal.

Urobil som niekoľko polkrokov
potom som zastal a načúval.
Počul som dych tých portrétov.

potom, z ktorejsi odľahlej izby,
zakukali kukučkové hodiny.

Môj úsmev sa zmenil na kašeľ,
ktorý sa odrážal od stien
a prenikal domom.

Ženy na prvom koberci
sa na mňa usmievali.

Všetky oči na portrétoch
sa na mňa upierali.
Pozrel som späť na dvere.

počul som cvaknúť zámok, za ním
ďalší zámok, potom ďalší.

I saw seven-year-old models: exchanging
books instead of napkins: counting calories
in dumplings with pudding in school cafeterias: spelling
their names from fashion mag covers: the best
for our little girls: drugs catwalks discos:
drugs catwalks discos: handbag the best attaché case:
amphetamine the best vitamin: seven-year-old models
circle in the heaven of dreamt-up pleasures: in a pink Chevy
of passionate insanity: cheerily mature maturely serious:
their smiles and hairdos: we know from TV: their lips
and hair: we know from discos: drugs catwalks discos:
drugs catwalks discos: I saw seven-year-old
models: searching in vain in the dark drawers of their depths:
for skipping ropes and lollipops: in dark passages
of neon-lit cities: desperately learning  
to hop on one leg.

In my own room
I was walking over the bottom, peeping under mirror,
bringing shadows into light, wiping dust
off books with which it was no longer advisable to fight:
for the whole day filled with silence, for the whole
day overgrown, ready to start
over, even falling asleep,
I was thinking,
I was.

we saw deserts: covered with fine powder of Soir
de Paris: we saw seas: flooded with shampoos:
and moors blood-red deposits of nail varnish:
we saw the sun: blazing in the clouds reminiscent of
amphetamine drifts: through which we waded day after day:
we: the aborigines from the eponymous country of astronauts:
banished by the dead hand of Pope: robbed in loopholes of
engineers of law: irradiated by television broadcast:
seeking refuge in the straitjacket of verse: just the rafts:  
we hammered together from memories of smiles of our
first mistresses: just the rafts: are worth something: when in the middle
of hot August: we sail through the space of endless
desires: the universe darkens: star cruisers are sitting down
at the kitchen table: smell of bean soup and impatient
clatter of spoons: it was not in vain that our fathers, the tinkers,
wired together the disintegrating world of a dissociated individual.

Sedím vzpriamený na pohovke,
obložený párom dvojičiek;
obe sú plavé, obe krásne,
oblečené v rovnakých červených
minisukniach, s rovnakými tvárami,
iskrou v zelených očiach,
Pristihnem sa, že myslím na melón,
so zelenou dužinou, studený z chladničky,
uprostred rozkrojený na polovicu,
jadierka vylúpnuté, diera
plná chladeného sauternského.
Zakašľanie jednej dvojičky,
ako ozvena opakuje druhá. Zasmejem sa,
ony sa zasmejú stereo a vonku
sa rozožne pouličná lampa, zavyje
pes,  začne kvíliť autoalarm,
vo chvíli, keď do tejto izby s bielym kobercom,
vstúpi matka s čerstvou trvalou,
so striebornou tácňou, na ktorej stoja
tri graciózne porcelánové šálky, každý s
s tanierikom s listovým vzorom, čajník
utečený zo Šanghaja, džbán
s pávom na sebe a akýmsi
mliekom v sebe. Ale cukor nikde,
ani jedno osamelé zrnko.

dandelion from eva
(turned seventeen)
waiting ‘til it ripens
for the wind

a beer from alena
(thirty and four)
waiting for foam
to collapse

irrational weapons:
sextant, compass and the sixth sense

moorings under trees
are measured out
by definitive jingoist

(wayfaring
from here to there)

in a single
abstract moment centres
of gravity move

and then
coffee of return
if you believe in return

raven’s song

if ravens
can be singing

Vyzuj si topánky, povedal,
   a zahoď ich do mora..
Vyzleč si tú saténovú košeľu
   a podaj mi ju
a nech mi, kurva, padne, povedal,
   lebo si, mŕtvy.
Vyzleč si tie sivé menčestráky
   a modli sa, aby mi sadla veľkosť.
Vyzleč si spodky
   a natiahni si ich cez oči
a slepý, vyzuj si každú ponožku
   a pritom si naťahuj predkožku,
nevšímaj si rehot, ktorý ti venujem
   v túto strašnú hodinu –
teda, pre teba, povedal
   prv než sa znova zasmial
a nakopol mi riť,
   prikázal mi vyskočiť:
Vyššie! Vyššie! kričal
   počul som, ako cvakla zbraň,
kým zo mňa vybublával pot
   a začal som vracať.
Prestaň, kurva, lebo strelím!
   Ty nechutný zver!
Kopol ma do gúľ,
   až som sa poskladal.
Stoj rovno! zahučal.
   Ty odporný smrad!
A udrel ma puškou
   po hlave, až  zaliala ma krv.
Ďalší bordel! zareval.
   Si horší ako sviňa.
Potom mi podal rýľ
a prikázal: daj sa do kopania.

in dark forests: thickets and copses:
cyborgs: steel-swarthy constructions:   
with mouthfuls of wild strawberries ponder:
what fujara was: who was a shepherd:
I would drink some whey: but the icon of sheep
on the cyborg’s steel coat: won’t bleat:
won’t run away: oh, it won’t indeed: the icon of sheep
will neither saturate the body nor soul: the icon of sheep
floats through history: of textile industry: merely decorates walls:
of dilapidating cities: merely stares in silence:
at blue sky: across which white sheep sail:
clouds clouds: cyborg calls: don’t you run
from the sight of my eyes: he calls and with his hand
wipes sweat off his forehead: his mouth is black:
cranberries are those cranberries.

Nehádžte kamene do tejto značky,
ktorá tu stojí na kamenistom poli,
čo by kameňom dohodil od mora,
pri ktorom pláž je samý okruhliak,
lebo piesok ukradli na stavbu,
a tých pár ľudí, ktorí sa tam ponevierajú
s prútmi v ruke, nič nechytí,
ani len bagandžu – akoby
bombardovali vlny golfovými loptičkami,
či vnorili sa do nich so zadržaným dychom,
či sa zohli, ako zvyčajne, a vzali za hrsť
okruhliakov, aby si zahádzali do tej značky
a vždy, keď trafia, oslávia to
a objednajú si ďalšie pivo, najmä
ten chlap, ktorý tú značku vymyslel,
vzal štetec a napísal
„Nehádžte kamene do tejto značky”
na kus plávajúceho dreva, ktoré zastrčil
do tohto zbytočného poľa a potom so smiechom,
odtancoval do pivárne.

Direction:
       Footsteps in healed wounds, will to awareness.

       Slowly
       (in the present mode, give this word a sense):

Somewhere here was a trail, leading between trees,
And light children‘s footwear, sandals
With a leather strap and chromium buckle
Indented their outline in it, the front part
Petty horseshoe;
       Because very small children always run on tiptoe.

       But the trees have already burgeoned so,
       That nobody will believe: one could pass through here.

Plots with the twisted, half decayed fence,
Plot borders,
Dashed line; water station.

Colours, too, were completely absorbed by earth,
       Earth texture, its taste, odour, slimy material
Drying on the hand, solidifies and before cracking,

       It will remind you:

       dashing windows on a still unplastered house,
       Drought, snow,
       But also the pain of a mouth ripped apart by smile.

A potom do prachu nakreslil tvár –
tvár ženy – a opýtal sa
muža, čo pil whisky vedľa neho
či ju už niekedy videl, alebo či ju nepozná
celý čas hľadiac na ňu, akoby ju
tým chcel oživiť. A potom,
keď muž pokrútil hlavou, topánkou
ju rozprášil na sadajúci oblak...
Priložil na oheň ďalšiu triesku,
vyprázdnil pohár a znova si dolial,
sledujúc svojho psa, ktorý vstal
a začal vrčať smerom k poľnej ceste,
ktorá sa osamelo vinula k hornatému obzoru.
Striaslo ho pri prvom psom zaštekaní,
ktoré sa zdvojilo, strojilo, prerástlo do paľby
ktoré utíchlo, keď nič neprichádzalo, vstal teda,
aby to privítal, ale ani len vietor
mu nepohladil tvár, nik sa nezjavil
a keď pes stíchol, nejaká ruka
mu pomohla sadnúť si a vrátiť sa k poháriku.

Between the layers, between the alluvial materials: a finger.
I remember.
Below the black lining of surfaces,
Beyond the convex edge of water on a solid surface –

       The form I impress on words,
       Resists
       Yet, tirelessly exhausting its overlap,
       Polishing the stiff corneous,
Which overhangs.

       Inorganic.

       Fear that they will add it elsewhere.
       Side-step her.

The Earth doesn’t yield, it is already prostrate;
I offer it a form,
It wouldn’t resist: it absorbs, straightens.

       The stubborn will to form and unwillingness to coerce
       are only seemingly contradictory:

       I take part,
       Equally accidentally –
       As the insects lend their bodies to earth.

I lie too
(as though I was a poet)

from dzyan
madam blavatsky
up to cantos
by mr. pound

secret attacks
our ability to grasp it

water is for drinking
but also swimming
air is for flying
but also breathing

who is drowning
breathes water
who is falling
drinks air

forgive him

forgive
me

At last concretely:
No longer fissures only,
Ruptures or untransparent blocks,
Behind which you anticipate outlines of events
           (dry, motionless, stranded in shallows,
           in the sand, engraved in stone, opaquely
           outlined on the limestone sill:
           possibly drawn in graphite, and possibly only revealed
           by erosion).

Suddenly overgrown slope:
Picking of dry grass,
Precise, endlessly repeated gesture,
Bent, thin back, draped in leather.

Even an accidental portrait allows identification,
Transcend emptiness without memory
Illusion captured by lasting.

Although you know:

           – that motion, monotonous as breathing,
           and the body that persists in it,
           are about as alive
           as pictures in a rotating praxinoscope;

           – and connection of spiral layers by adhesion
           is temporary as a trembling membrane
           created by saliva in the loop of twisted hair.

Predstav si dážď vlasov
zo všetkých holičstiev v Číne,
ako padá na svet.
Predstav si prvé chumáče, ako ti mäkko dopadajú na tvár,.
Natiahni sa a žmoľ niektoré
medzi prstami.
Ale čoskoro je zem pokrytá
a vlasy neprestajne padajú –
a medzi jednotlivými vlasmi
prasačie chvostíky, konské chvosty, parochne.
A teraz sa k čiernym a hnedým vlasom
pridávajú vlasy blond severské.
Psie tiež, dokonca aj vlna,
a ty ich zmetáš na kopy,
ale spálené smrdia do neba.
Zahrabané vyliezajú späť,
alebo to tak aspoň vyzerá,
kým ďalšie pokrývajú hroby.
A teraz si ich niekoľko prehltol
a skrúcajú ti črevá,
a štípu ťa v očiach
a plní sa ti nos,
tak zober zopár hrstí,
alebo ešte lepšie, odstrihni si vlastné,
upleť z nich lano a sám sa
zaškrť. Potom len lež,
až kým vlasy nerozložia tvoje telo.