Z triesky sa stal trám, píše Mahler
po návrate domov, kamkoľvek (New York
zostáva na dosah) a Freud zasa v pochybnosti
ako po záludnej rozprave
akoby tá tuhosť mohla vypovedať
o architektúre, z ktorej ju náhle vytrhli.
 
Táto bolesť už nemá smer,
z tohto Leidenu sa do nového sveta vracia,
gestami krotiteľa nad hĺbkou,
ktorá sa chystá vyznieť. Všetko krátko,

čoskoro nový rok, zrazu apríl,
čo dvíha Atlantik. Na ňom
tancuje démon
tancuje so mnou, vábi ma

za okraj známych nôt,
kde miznú vznešené koncepty, Tak ďaleko nesiaha
ani tajná moc bolesti, objaviteľské vlny sa vracajú,
v zápale srdce už dávno zhorelo,
no vták v predklone privádza celý kŕdeľ,
sťahovavú rozkolísanosť, loď v búrke  
ktorej horúčka vniká pod rebrá, do hĺbky, a končí v šťastí.