Steffen Popp

        Хто сутыкаецца з рэчамі, ці будзе гэта
        той жа, што прыводзіць іх у гармонію?
        Менавіта гэта і засмучае мяне.
        Х'юга Бал

I

На вуліцы ціха, ніводнай цыстэрны Shell
ў межах рэзанансу майго падслухоўваньня
ніводзін атам не адломваецца
ня падае ў шахту, ніводзін засмучоны орган
не рэпэтуе здраду і лілія
         перада мной у замроенай шклянцы —

гэта расьліна маёй журбы таксама
высмарквае свой водар сэміятычна
бясшумна ў жахлівую ноч!

На вуліцы ціха, пустая паркоўка
рэвэрс цягі шчасьця і маленькая
                                         акадэмія
здалёк пагражае Азія
рог Пасэйдона, з таварнымі цягнікамі …

Так сьвет пражывае зіму!
Цыбуля ляжыць на стале
кружляюць прыборы цуда —

aле сьнег ўжо не гатычны
апатычны мядзяны абрыс, блакітны
                            рытмічны скрыпач
не, ён шэры
і нібы размазьня, захламлены паверх вясны
ах —

i толькi сьнежныя анëлы, што з самага нізу
яшчэ трымаюцца за бэнзакалёнкі
замаскіраваныя і марксысцкія
ў сваіх ветранепранікальных штармоўках.

II

На вуліцы ціха, спяць горы й даліны
застылы горад, нікчэмнасьць крокваў

іхні павольны агонь спрашчае прастору
сардэчнае недамаганьне трэнэраў
                                     бальконныя кветкі

па акіянах кіт плыве
а ў лядоўні вугар жыве
дэлікатэсы, на мяжы маёй слабасьці
спачывае каханьне, гета з ружаў —

вялікія бэтонныя целы пераламляюць
сьвятло дзе ляжыць мая рука
                 хамут для начных матылькоў
і вершы ідуць па сьнезе
невялічкімі крокамі...

Памерлыя сюррэалісты
прытворна з грукатам корпаюцца ў нетрах лясных
перажоўваюць зорную канюшыну ў гэтую ноч
cухія марскія валізкі, сьнежны клімат —

па-за галечаю дрэваў
зазіхацела радзіма
вынаходзяцца элемэнты, мае каханыя
пасварыліся і падзеленыя

поўня ўзыходзіць, са свайго месца
там ейны жоўты рот
тут ейныя ногі, што ледзь-ледзь валакуцца.

                  Kdo se nečekaně setká s věcmi,
                  bude ten, kdo je uvede v soulad?
                  Právě to mne rozesmutňuje.
                  Hugo Ball

I
Venku je klid, žádná cisterna Shellu
nerezonuje v doslechu
ani atom se nerozbije
aby padl do šachty, žádný deprimovaný orgán
nebude zrazen a přede mnou
                       lilie v zasněné váze –

a snad i rostlina mé touhy
vyprskne své aróma jen sémioticky
neslyšně do strašlivé noci!

Venku je klid, opuštěné parkoviště:
obrátka štěstí a maličká
                                    akademie
v dálce se vypíná Asie
roh Poseidona s nákladními vlaky…

Jen tak teď svět přečká zimu!
Cibule leží na stole
aparáty na zázraky obíhají…

Ale sníh už není gotický
nenáročná hrouda rudy, namodralý
                                     ukázněný houslista
ne, už je šedivý
a rozbředlý, odpadní podloží jara
ach –

a jen ti nejposlednější sněžní andělé
se ještě zdržují u benzinek
zakuklení a marxističtí
ve svých větrovkách.

II
Venku je klid, hory a údolí spí
ospalé město, neutěšenost demoličních prací

jejich pomalý oheň zjednodušuje prostor
zlomená srdce trenérů
                                     balkonové květiny

a v mořích velryba
a v mrazicím boxu úhoř
delikatesy, na okraji mé slabosti
odpočívá také láska, ghetto růží –

velká betonová tělesa lámou světlo
kde spočívá moje ruka
               jho nočních motýlů
básně malými kroky
jdou sněhem…

Mrtví surrealisté
šramotí v lesním podrostu jen tak, aby se neřeklo
žvýkají hvězdovitý jetel této noci
suché lodní kufry, sněžné klima –

chatrnými stromy
probleskuje domov
prvky se vytvářejí, moji milí
se hádají a rozpadají

měsíc vstává ze svého místa
tady jeho žlutá ústa
tady jeho šoupající nohy.

          Will he who collides with things
          be the same as he who harmonizes them?
          This is probably it, which saddens me.
          Hugo Ball

I

Outside it’s still, no tank from Shell
in the frequency of my eavesdropping
no atom breaks off   
falls into the canal, no depressed organ
rehearses betrayal and the lily
           before me in the dreaming glass –

this flora of my longing also
sneezes its fragrance semiotically   
without a noise into the terrifying night!

Outside it’s still, the empty parking lot
thrust-reversal of happiness and a tiny
                                            academy
far away Asia threatens
a horn of Poseidon, with freight trains …

And now the world outlasts winter!
The onions lie on the table
the apparatuses of wonder circle –

but the snow is no longer gothic
a perfect ore-form, a light blue
                                            clocked violinist
no, it is grey
and watery, the excavation layers of spring
alas –

and only the lowest snow-angels
remain at the gas stations
hooded and marxist
in their windproof parkas.

II

Outside it’s still, mountain and valley are sleeping
motionless city, the misery of demolitions

their slow fire simplifies the space
the heart-afflictions of the trainers
                           balcony plants

and in the ocean the whale
and in the freezer the eel
delicacies, at the edge of my weakness
lies also love, a ghetto of roses –

the large concrete bodies angle the light
where my hand lies
                 a yoke for moths
and the poems scurry over the snow
in little steps …

The dead surrealists
grumble apocryphally in the matrix of woods
chewing the star-clover into this night
dry sea trunks, snow climate –

behind the misery of trees
the homeland glows
the elements invent themselves, my Beloveds   
lie in conflict and dissolve

the moon from its seat rises up
there its yellow mouth
there its legs, dragging.

       Aki a dolgokkal ütközik,
       ugyanaz lesz, aki harmonizálja őket?
       Valószínűleg ez az, ami elszomorít.
       Hugo Ball

I

Kinn csend, Shell-tartálykocsi nélkül
fülelésem rezonanciaterében
egy atom se szakad le most
nem pottyan a mélybe, egyik deprimált szerv
sem lázad és előttem
        az álmodozó üvegben a liliom –

ő, vágyam csírája is csak halkan
szemiotikailag prüsszenti illatát
a szörnyű éjszakába!

Kinn csend, az üres parkoló
a boldogság fékezőrakétája és egy aprócska
                                                akadémia
távolabb egész Ázsia
Poszeidon kiihatatlan tülke, tehervonatok …

Így vonul át a világ a télen!
A hagymák az asztalon hevernek
a csoda alkatrészei körpályáikon …

De a hó immár nem gótikus
nem érce fémnek, nem is pengése égszín
                                 hegedűhúrnak
hanem szürke és
lottyadt, a tavaszércet takaró kőzet
jaj –

és már csak egy-két hó-közangyal
tartja az állást a töltőállomásnál
marxista módra, sállal az arcon
és szélálló anorákban.

II

Kinn csend, alvó hegyek és völgyek
mozdulatlan város, nyomorult robbantócégek

tüzei tisztázzák lassacskán a teret
ritmushibák az edzői szívekben
                      növényi lét a balkonokon

és a tengerek bálnája
és a mélyhűtő angolnája
csemegék, együtt pihennek a szerelemmel
gyarlóságom peremén, rózsagettó –

a nagy betontestek fekvő kezemre
szórják a fényt
a hatalmat az éjjeli lepkék fölött
és a versek kicsi lépteikkel
sietnek a havon …

A halott szürrealisták
motoznak az aljnövényzetben az erdőn
a csillagokat rágják eggyé az éjszakával
kiszáradt kofferek a hóhatáron –

a városi fák nyomora mögött
hazai fény dereng
kedveseim, az elemek felépülőben
szétesnek, összevesznek

trónusáról fölkelt a Hold
ott úszik sárga szája
amott a két béna láb, amit vonszol.

          Chi si scontra con le cose,
          sarà colui anche che le armonizza?
          È questo, direi, che mi rende triste.
          Hugo Ball

I

Fuori c’è silenzio, nessuna benzina Shell
nel campo di risonanza del mio ascolto
nessun atomo si spezza
cade nel pozzo, nessun organo depresso
sperimenta il tradimento e il giglio
      di fronte a me nel bicchiere che sogna –

anche questa pianta del mio desiderio
soffia soltanto semioticamente il suo aroma
senza rumore nella notte tremenda!

Fuori c’è silenzio, il parcheggio vuoto
inversione d’elica della felicità e un’accademia
                                                    minuta
da lontano l’Asia ci sfida
un corno di Poseidone, con treni merci …

Così dunque il mondo pervade l’inverno!
Le cipolle stanno sul tavolo
circolano gli apparati del miracolo –

ma la neve ha cessato di essere gotica
una forma minerale senza desideri, un violinista
                                  cadenzato d’azzurro
anzi, è grigio
e floscio, il piano rottami della primavera
ah –

e solo gli angeli-neve inferiori
resistono ancora ai posti di servizio
mascherati e marxisti
nelle loro impermeabili giacche a vento.

II

Fuori c’è silenzio, dormono monte e valle
immobile la città, la miseria delle fabbriche di demolizione

il loro fuoco lento semplifica lo spazio
le infermità al cuore degli allenatori
                                         piante da balcone

e nei mari la balena
e nel congelatore l’anguilla
ghiottonerie, sul bordo della mia debolezza
anche l’amore riposa, un ghetto di rose –

i grandi corpi di cemento angolano la luce
là dove sta la mia mano
             un giogo per farfalle notturne
e le poesie camminano sulla neve
a piccoli passi …

I surrealisti morti
rumoreggiano inautentici sullo zoccolo dei boschi
masticano il trifoglio stellato dentro questa notte
asciutti bauli marini, clima nevoso –

dietro la miseria degli alberi
brilla il mio paese
gli elementi s’inventano, le mie amanti
giacciono discordi e si decompongono

si alza la luna, dalla sua sede
qui la sua bocca gialla
lì le sue gambe, che strisciano.

        Wie met de dingen botst,
        zal die dezelfde die ze verenigt?
        Dat zal het zijn, wat mij bedroeft.
        Hugo Ball

I

Buiten is het stil, geen Shell-tank
binnen dit frequentiegebied
geen atoom breekt af
of valt in de schacht, geen ontmoedigd orgaan
test het verraad, en voor mij
                        de lelie in het dromende glas –

ook dit gewas van mijn verlangen
snuit zijn essence alleen semiotisch
geluidloos in de verschrikkelijke nacht!

Buiten is het stil, het verlaten parkeerterrein
straalomdraaiing van het geluk en een nietige
                                    academie
ver weg dreigt Azië,
Poseidons hoorn met goederentreinen …

Zo doorstaat de wereld de winter!
De uien liggen op tafel
er cirkelen wonderlijke apparaten –

maar de sneeuw is niet langer gotisch
erts zonder wensen, een lichtblauwe
                                    maatgevende violist
nee, ze is grauw
en flets, de vuilnisbelt van de lente
ach –

en alleen de onderste sneeuwengelen
kleven nog aan de benzinestations
vermomd en marxistisch
in hun winddichte parka’s.

II

Buiten is het stil, berg en dal slapen
roerloos de stad, de kwelling van sloopbedrijven

hun trage vuur vereenvoudigt de ruimte
de hartaandoeningen van trainers
                                    balkonplanten

en in de zeeën de walvis
en in het vriesvak de paling
delicatessen, aan de rand van mijn zwakte
legt ook de liefde zich te rusten, een getto van rozen –

de grote betonblokken buigen het licht
waar mijn hand ligt
                  een juk voor nachtvlinders
en de gedichten lopen over de sneeuw
met kleine stapjes …

De dode surrealisten
schoppen herrie bij de grondvesten van het bos
kauwen de rode klavers deze nacht binnen
hun droge zeekoffers, hun sneeuwklimaat –

achter de ellende van bomen
licht het geboorteland op
de elementen verzinnen zichzelf, mijn geliefden
ruziën en vallen uiteen

op staat de maan van zijn zetel
daar zijn gele mond
daar zijn benen, slepend.

        Тот, кто видит вещи,
        гармонизирует ли он их?
        Это, наверное, то, что меня печалит.
        Гуго Балль

I

Снаружи тихо, громыхание бензовозов
не резонирует в моих ушах
не распадаются атомы,
падая в пропасть, части тела
послушны и лилия передо мной
                             в стакане мечтающем –

растенье моей тоски
вот-вот семиотически чихнет от своего аромата
Нет ни звука в эту ужасную ночь!

Снаружи тихо, парковка пуста:
задний ход счастья, крохотная
                                            академия
вдалеке угрожает Азия
рог Посейдона, с лязганьем товарняков …

Итак, мир минует царство зимы!
Несколько луковиц на столе
механизмы кружения чуда –

Снег теряет готичность,
безмятежен его архетип, голубой
                                      синхронный скрипач
нет, он серый
и пресный, дни уборки весны
ах –

только низинные ангелы снега
еще держатся бензозаправок
закутанные, словно марксисты,
в непродуваемых куртках.

II

Снаружи тихо, спят леса и горы,
недвижен город, нищета стропил

спокойно обезличивает мир своим огнем
шум сердца постаревших бегунов
                                       балконные цветы

не знают что в морях живут киты
и угорь в холодильнике не знает
о слабости моей к деликатесам
любви пора на отдых, в гетто роз –

бетонные громады преломляют
свет там, где возлежит моя рука
                  ярмо для непослушных мотыльков
и мелкими шажками
идут стихи по снегу …

Сюрреализма мертвецы
фальшиво громыхают по корням
и звездный клей жуют
морей сухие чемоданы, снежный климат –

cквозь нищету дерев
просвечивает родина
возлюбленные мои, стихии создают сами себя
чтобы столкнуться и распасться

с дивана своего встает луна
и губ ее больная желтизна
дает понять: она едва волочит ноги.

        Kdor trči skupaj stvari,
        je to ta, ki jih uskladi?
        Prav to je tisto, kar me žalosti.
        Hugo Ball

I

Zunaj je tiho, v mojem slušnem območju
ni nobenega Shellovega rezervoarja
noben atom se ne odlomi
pade v jašek, noben deprimiran organ
ne poskuša izdaje in lilija
     pred mano v sanjajočem kozarcu –

ta rastlina mojega hrepenenja tudi
njena aroma se samo semiotično
brez hrupa usekne v strašno noč!

Zunaj je tiho, prazno parkirišče
negativni potisk sreče in majcena
                                   akademija
daleč grozi Azija
Pozejdonov rog, s tovornimi vlaki …

Tako zimo zdaj obdaja svet!
Na mizi leži čebula
aparati čudeža krožijo –

toda sneg ni več gotski
nadoblika brez želja, svetlomoder
                                   uglašen violinistne
ne, siv je
in brezobličen, odpadno nadstropje pomladi
ah –

in samo spodnji snežni angeli
se še držijo bencinskih črpalk
do nosu zaviti in marksistični
v svojih neprepustnih vetrovkah.

II

Zunaj je tiho, spita gora in dolina
negibno mesto, beda razpor

njihov počasni ogenj poenostavlja prostor
srčne napake trenerjev
                                       balkonske rastline

in kit v morju
in jegulja v zamrzovalnem predalu
delikatese, na robu moje slabosti
počiva tudi ljubezen, geto vrtnic –

velika betonska telesa krčijo svetlobo
kjer leži moja roka
              prelaz za nočne metulje
in pesmi hodijo po snegu
z majhnimi koraki …

Mrtvi nadrealisti
narejeno brkljajo po jedru gozdov
žvečijo zvezdasto deteljo v to noč
suhi ladijski kovčki, snežne razmere –

za bedo dreves
se svetlika domovina
elementi se iznajdevajo, moje ljubice
se prepirajo in razpadajo

vstane mesec, s svojega stola
tu njegova rumena usta
tam njegove noge, podrsavajoče.

        Den som stöter samman med tingen,
        blir det densamme som harmoniserar dem?
        Det är väl detta som gör mig sorgsen.
        Hugo Ball

I

Ute är det tyst, ingen Shelltank
i mitt lyssnandes resonansfält
ingen atom som klyvs
faller i schaktet, inget deprimerat organ
testar sveket och liljan
     framför mig i drömmande glas –

denna min längtans växt som också den
snyter ut sin arom bara semiotiskt
ljudlöst i denna ohyggliga natt!

Ute är det tyst, denna tomma parkering
lyckans kraftomslag och en minimal
                                       akademi
i fjärran hotar Asien
Poseidons horn, med godståg …

Så tar sig världen igenom vintern!
lökarna ligger på bordet
undrens apparater kretsar –

men snön är inte längre gotisk
en belåten malmform, en ljusblå
                           knattrande geiger
nej, den är grå
och slaskig, vårens röjardagar
åh –

och bara de understa snöänglarna
håller ännu vid tankställena
mumifierade och marxistiska
i sina vindtäta jackor.

II

Ute är det tyst, berg och dalar sover
orörlig är staden, spännverkens elände

deras långsamma eld förenklar mitt rum
tränarens hjärtesorger
                                       balkongblommor

och i haven valen
och i frysfacket ålen
delikatesser på min svaghets gräns
vilar också kärleken, ett ghetto rosor –

stora betongkroppar vinklar ljuset
där handen ligger
       ett spann för nattfjäril
och dikterna går över snön
i små, små steg …

De döda surrealisterna
för oäkta väsen i skogarnas fundament
tuggar på stjärnklövern i natten
torra sjömanskoffertar, snöklimat –

bakom trädens elände
lyser hembygden
elementen uppfinner sig, mina älskade
ligger i strid och går sönder

månen går upp, reser sig från sin sits
där är den gula munnen
därborta benen, som släpar.