КРАЈМОРЈЕ

има еден предел,
далеку од тебе
далеку во нашата бездна
каде што се губат сите ветришта
каде што се збунуваат сите патеки

дали можеш да го жртвуваш
просторот на твојот пораз за да дишеш
за да се ослободиш од сопствената лага
и да тлееш во оние заумни подрачја на тишината

велиш мислиш на иднината
а не знаеш каде да одиш на ручек
во ова просто време сегашно.

има еден предел
по него ти не чекориш
таму се коваат високите одговори
кои ги бараш а не сакаш да ги најдеш
таму љубов водат црвени карпи со модри длабочини
ветришта диви компас кршат
бели платна на едреници се креваат
таму да ја одредиш својата насока сакаш
и покорно молиш
прангите да ти се слеат
во течно железо алово
во спокоен кислород живототворен
во бујна мугра зелена

има еден предел
кој те обновува
кој повторно те раѓа
кој те обликува и те повикува
таму ветерници го мелат твоето одамна свршено време
таму ветришта го плетат твоето идно време
таму буревесници го ткаат патеписот на твојот лет
а ти сал молчиш крадешкум
а ти сал чекаш молкум
а ти сал демнеш ничкум
и да се одвоиш не сакаш
далеку над себе.

© Nataša Sardžoska
Aus: Living water
Audioproduktion: Haus für Poesie / 2018

LITORALE

Esiste uno spazio lontano da te
ma dentro di noi
lontano nel nostro participio passato
nel nostro cataclisma
dentro di noi perduti siamo noi
lì dove si perdono i venti
dove si confondono gli spettri

Esiste uno spazio sincero della tua sconfitta
dove puoi sacrificare il tuo spazio imprigionato per respirare
e tremare tuttavia in quegli spazi artefatti del silenzio
e mi dici pensi al futuro
mentre invece non sai dove andare domani per pranzo
in questo tuo indicativo presente.

Esiste uno spazio dove tu non cammini
su cui tu solo paure sparpagli
è proprio lì dove vengono battute le alte risposte
che tu stai cercando senza volerle trovare
oltre il Mediterraneo arcano scintillante illuminato perché livido
ed è proprio li che fanno all’amore le rocce rosse con le profondità blu
dove i venti selvaggi rompono le bussole
ti intrecciano i capelli
squadernano le bianche vele sulle barche

Ma tu vuoi determinare la tua direzione
e stai implorando umilmente
chiedi di sciogliere le catene
trasformarle in ferro cupo rosso
in ossigeno tranquillo e vitale
in alba verde e generosa
- eh ... ma non puoi!

Esiste uno spazio
che ti rinnova
che ti fa nascere di nuovo
che ti torce
che ti forma
che ti contorna
che ti chiama
che ti infiamma
lì per lì i mulini a vento macinano il tuo già passato remoto
là le barche a vela intrecciano il corso del tuo tempo futuro
calcolano i nodi dei tuoi venti
là procellarie ricamano il diario di viaggio del tuo volo
ma tu solo taci di nascosto
e separarti non vuoi
lontano dentro di te perduto.

translated by the author
revised by Federica Venier