Martin Solotruk
slowakisch
Lyssa
Der Fuchs, weißt du noch, wir verletzten
sein Territorium mit unserem
Erstaunen: Seine Stunde, sein Feld.
Jenseits der Mittellinie gemessen
wir, stolpernd, stockend, Vertreter der Wut
die hier in die Schule ging.
Er stand ganz ruhig, ganz eingefremdet
die Kastanien im Hof, die uns sogar
im schlimmsten Sommer die Aussicht nahmen
auf Hitzefrei, soufflierten ihm
was gegen uns sprach, den Puls, den Impuls
anzutäuschen, das nervöse Spiel des Gelauschs: es
es hinkt, klingt nach
Eisen in ihm – keine Frage, wir
waren es. Wir waren es.
Aus: unveröffentlicht
Audioproduktion: 2006, M.Mechner / Literaturwerkstatt Berlin
Lyssa
Tá líška, veď vieš, to na jej území sme sa ocitli,
nechtiac, s čistým úžasom:
známe ihrisko, neznáma hodina.
Vzdialenosť k spoločnému stredu, premeriavali sme,
pohľadmi spoza, zrazu strnulí – reprezentanti
nadšenia, s ktorým tou školou zbehli do života.
Stála tam pokojne, v plachých kľučkách sa strácajúca
ako gaštany na dvore, čo nám aj v najhoršom
lete brali výhľad
na voľno vo vlnách horúčav, a našepkávali
všetko, čo teraz svedčí proti nám: fingovaný pulz, impulz,
nervózna hra strihavých pohybov uší: to ona
zrazu pokrivkáva, ozval sa cudzí
kov - všetko je jasné, my
sme to boli, toto sme boli my.