Karol Chmel

slowakisch

RIBA

Jaz sem mesojedec, ampak rastlina.
Jaz sem Bog in človek v enem.
Jaz sem buba. Iz mene rase človeštvo.
Jaz imam čisto razlite možgane, kot
cvet, da lahko bolj ljubim. Včasih dam
prste vanje in so topli. Hudobni ljudje
rečejo, da se drugi ljudje v njih
utopijo. Ne. Jaz sem trebuh.
V njem sprejemam popotnike.
Jaz imam ženo, ki me ljubi.
Včasih se ustrašim, da me ona bolj
ljubi kot jaz njo in sem žalosten in
potrt. Moja žena diha kot majhen
ptiček. Njeno telo me spočije.
Moja žena se boji drugih gostov.
Rečem ji, ne, ne, ne se bati.
Vsi gosti so en sam in za nas vse.
Bela vžigalica z modro glavico mi je
padla v stroj. Umazal sem si nohte.
Zdaj premišljujem, kaj naj napišem.
Tukaj živi ena soseda. Njeni otroci zelo
razgrajajo. Jaz sem Bog in jih pomirim.
Ob enih grem k zobozdravniku. Dr. Mena,
calle Reloj. Pozvonil bom in rekel, naj mi
izdre zob, ker preveč trpim.
Najbolj sem srečen v spanju in ko pišem.
Mojstri si me podajajo iz roke v roko.
To je potrebno. To je tako potrebno
kot za drevo, da rase. Drevo rabi zemljo.
Jaz rabim zemljo, da ne znorim.
Živel bom štiristo petdeset let.
Rebazar Tarzs živi že šeststo let.
Ne vem, če je bil on v tistem belem plašču,
ker jih še ne ločim. Ko pišem, imam
drugo posteljo. Včasih se razlijem bolj kot
voda, ker voda najbolj ljubi.
Strah rani ljudi. Roža je najbolj
mehka, če daš nanjo dlan. Roža ima rada
dlan. Jaz imam rad vse. Včeraj sem
sanjal, da se je moj oče sklonil k
Harriet. Ustrašim se drugih žensk in
zato z njimi ne spim. Ampak razdalja med
Bogom in mladimi ljudmi je majhna.
V Bogu je vedno ena sama ženska, in to je
moja žena. Ne bojim se, da bi me gostje
raztrgali. Jaz lahko dam vse, pa še zrase.
Bolj ko dajem, bolj rase. Potem odplava
kot pomoč za druga bitja. Na enem planetu je
zbirni center za moje meso. Ne vem, na
katerem. Kdorkoli bo spil kaj od tega, bo
srečen. Jaz sem cevka. Jaz sem Bog, ker
ljubim. Vse temno imam tu, not, nič
zunaj. Vsako žival lahko presvetlim.
Kruli mi. Kadar slišim sokove v svojem
telesu, vem, da sem v milosti. Jaz bi moral
noč in dan požirati denar, če bi hotel
zgraditi svoje življenje, pa še ne bi
pomagalo. Jaz sem ustvarjen za to, da
sijem. Denar je smrt. Na teraso grem.
Od tam vidim vso pokrajino, do Dolores
Hidalga. Toplo in mehko je kot v Toskani,
pa ni Toskana. Tam z Metko sediva in
gledava. Sonce zaide in še sediva in
gledava. Ona ima roke kot Šakti. Jaz imam
gobec kot egipčanska žival. Ljubezen je
vse. Mojzesova košara se ni nikoli
razbila na skalah. Iz ravne pokrajine
hodijo majhni konjički. Od Sierre piha
veter. Jaz grem ljudem v usta z glavo
naprej in jih ubijem in rodim,
ubijem in rodim, ker pišem.

© Tomaž Šalamun
Aus: Glas
Maribor : Založba Obzorja, 1983
Audioproduktion: Študentska založba

RYBA

Ja som mäsožravec, ale rastlina.
Ja som Boh aj človek zároveň.
Ja som hmyz. Zo mňa vyrastá ľudstvo.
Ja mám celkom rozliaty mozog, ako
kvet, takže môžem viac ľúbiť. Občas doň
vložím prsty a cítim, že je teplý. Zlí ľudia
vravia, že iní ľudia sa v ňom
utopia. Nie. Ja som brucho.
V ňom prijímam cestovateľov.
Ja mám ženu, ktorá ma ľúbi.
Niekedy sa zľaknem, že ma ľúbi
viac ako ja ju a potom som smutný
a skľúčený. Moja žena dýcha ako mladé
vtáča. Jej telo ma zotavuje.
Moja žena sa bojí iných hostí.
Hovorím jej nie, nie, nemusíš sa báť.
Všetci hostia sú jedným, jediným pre nás všetkých.
Biela zápalka s modrou hlavičkou mi padla
do stroja. Zašpinil som si nechty.
Teraz rozmýšľam, čo mám napísať.
Tuto žije jedna suseda. Jej deti
narobia veľa kriku. Ja som Boh a tíšim ich.
0 jednej idem k zubárovi. Dr. Mena,
calle Reloj. Zavolám mu a poviem,
nech mi vytrhne zub, lebo príliš trpím.
Najšťastnejší som, keď spím a keď píšem.
Majstri si ma odovzdávajú z ruky do ruky.
To je potrebné. To je veľmi potrebné,
tak ako pre strom, aby rástol. Strom potrebuje zem.
Ja potrebujem zem, aby som nezošalel.
Budem žiť štyristopäťdesiat rokov.
Rebazar Tarzs žije už šesťsto rokov.
Neviem, či to bol on, v tom bielom plášti,
lebo ich už veľmi nerozlišujem. Ked’ píšem, mám
inú posteľ. Niekedy sa rozlejem viac ako
voda, lebo voda ľúbi najviac.
Strach ľudi zraňuje. Kvet je najmäkši,
ked’ naň položíš dlaň. Kvet ma rád
dlaň. Ja mám rád všetko. Včera som
sníval o tom, že sa môj otec naklonil
nad Harriet. Bojím sa iných žien, a
preto s nimi nespim. Ale vzdialenosť medzi
Bohom a mladými ľuďmi je malá.
V Bohu je vždy jedna a tá istá žena, a to je
tá moja. Nebojím sa, že by ma hostia
roztrhali. Môžem dať všetko a ešte sa to rozrastie.
Čím viac dávam, tým viac sa to rozrastá. Potom to odpláva
ako pomoc pre iné bytosti. Na jednej planéte
je zberné stredisko pre moje mäso. Neviem, na
ktorej. Ktokoľvek vypije niečo z tohto,
bude šťastný. Ja som rúrka. Som Boh,
lebo ľúbim. Všetko temné mám tu, vnútri,
vonku nie je nič. Každé zviera môžem presvietiť.
Škvŕka mi v žalúdku. Keď počujem šťavy vo svojom
tele, viem, že som v milosti. Keby som chcel
vybudovať svoj život, musel by som deň a noc
hltať peniaze, a ani tak by to
nepomohlo. Som stvorený na to, aby som
žiaril. Peniaze sú smrť. Idem na terasu.
Odtiaľ vidím celý kraj, až po Dolores
Hidalgo. Je tu teplo a mäkko ako v Toskánsku,
ale nie je to Toskánsko. Sedíme tam spolu s Metkou
a pozeráme sa. Slnko zapadlo, ale my ešte sedíme
a pozeráme sa. Ona má ruky ako Shakti. Ja mám
papuľu ako egyptské zviera. Láska je
všetko. Mojžišov kôš sa nikdy
neroztrepal na skalách. Z rovín sem
prichádzajú malé koníky. Od Sierry fúka
vietor. Ja vstupujem ľuďom do úst hlavou
napred a zabíjam ich a rodím,
zabíjam a rodím, lebo píšem.

Preložil Karol Chmel



In: Tomaž Šalamun: Slovesá Slnka. edícia poézia