Pavol Lukáč
slowakisch
The Ice Hotel
I’m going back to the ice hotel,
this time under a false name
as I need to stay there again.
I’ll stand in the entrance hall,
marvelling at this year’s design,
loving the way it can’t be the same
because ice melts and all here is ice –
the walls, the ceiling, the floor,
the seats in the lobby, the bed.
Not that I lay on naked ice,
but on the skins of reindeers,
piled high, as on a sled.
First, though, I went to the bar –
no beer, only vodka –
and I met my sculptor there,
or I should say, my ice sculptor
whose pieces were on display
in every room in the ice hotel,
and who told me his name was Thor.
We stood in that ice-blue light
swapping whisper after whisper,
drinking vodka after vodka
till we agreed to go to bed,
and neither of us slept that night.
Let me tell you about that bed –
ice pillars, two foot high,
each with a lit candle on top,
and wedged in the middle of each
the four corners of an ice sheet
three, maybe four inches thick.
On this the pelts were laid,
then the Polar Survival bag
that the two of us climbed inside.
Next morning, over Arctic char,
he offered me any sculpture
but which could I take home?
And I didn’t want to go home
but I went. Now I’m going back –
back to the latest ice hotel
with its blue ice, its silence,
its flickering candlelight,
its sculptures I can claim.
Aus: Sanctuary
London : Jonathan Cape, 2004
Audioproduktion: 2006, M.Mechner / Literaturwerkstatt Berlin
Hotel ľad
Idem späť do hotela ľad,
tento raz pod falošným menom,
lebo tam znovu musím prespať.
Zastanem vo vstupnej hale,
kochajúc sa jej interiérom,
zbožňujúc to, že nemôže byť rovnaký,
pretože ľad sa topí a tu je všetko ľad –
steny, strop, dlážka,
fotely v hale, posteľ.
Neležím však na holom ľade,
ale na jeleních kožiach,
do výšky naskladaných ako na saniach.
Najprv však, zašiel som do baru –
nijaké pivo, čistá vodka –
a tam som stretol svojho sochára,
či skôr ľadového sochára,
ktorý vystavoval svoje diela
v každej izbe ľadového hotela,
a ktorý mi povedal, že sa volá Thor.
Stáli sme v tom ľadomodrom svetle
šepkajúc slovo za slovom,
pijúc vodku za vodkou
až kým sme sa nedohodli, že si pôjdeme ľahnúť,
no ani jeden z nás v tú noc nezaspal...
Porozprávam vám o tej posteli –
ľadové stĺpy dve stopy vysoké,
každý s horiacou sviečkou na vrchu,
a do stredu každého z nich zasadené
štyri rohy ľadovej plachty,
tri, možno štyri palce hrubej.
Na nej ležali tie kožušiny,
potom polárnický spacák,
do ktorého sme obaja vliezli.
Na druhý deň ráno, nad arktickým lososom,
ponúkol mi sochu, akú si vyberiem,
ale ktorú z nich som si mohol vziať domov?
A domov sa mi ísť nechcelo,
ale šiel som. Teraz sa vraciam –
späť do najnovšieho ľadového hotela.
s jeho modrým ľadom, jeho tichom,
mihotavým svetlom sviec,
jeho sochami, ktoré môžem mať.