Hendrik Jackson

A chuva criou o seu mar e o mar as suas ondas, incharam
nuvens sobre a espuma branca do mar – sons claros –
e como pó na banda magnética tudo está misturado com tudo
as vozes, sussurrantes, aparecem do ontem, das
conversas mortas, tecidas em moiré das interferências
crescentes, cres...centes, para onde vai o vento, se ele suavemente
ruge assobia abranda, se se levanta morno ou leve, cicia
como peluche ou emudece acinzentadamente em cinzento –
     um movimento de mão
como quando após uma doença prolongada todas as simultaneidades
     vão terminando
todas as rajadas vão virando empinadamente as questões seriam
     levantadas com ligeireza

Dážď si stvoril more a more svoje vlny, oblaky
opuchli nad bielou penou mora - šum - svetlé tóny -
a ako prach na magnetofónovej páske všetko navzájom premiešané,
slová, hlasy, šepotajúc, vystupujú zo včerajška, z
mŕtvych hovorov, opradené, zmeškané, takmer ich niet, ale letiace
interferencie, vlny a kam letí vietor, či len ticho
zakypí, zašumí, stíchne, mierne či jemne sa zdvihne, ako flauš
zašelestí alebo popolavosivo zmĺkne do siva - pohyb rukou,
ako keď po dlhej chorobe skončil každý skutok
každý útok vetra by sa obrátil a vzpínajúc sa vzniesol do svetla.

Deszcz stworzył sobie morze, a morze fale, pęczniały
woale chmur nad białą kipielą morza – szum – jasne dźwięki –
i jak pył na dźwiękowej ścieżce miesza ze sobą wszystko,
słowa, głosy, szepcząc, wyłaniają się z wczoraj, ze
zgasłych rozmów, osnute, zaległe, tylko tyle, lecz nabrzmiałe
interferencje, fale i wiatr, dokąd zdąża, czy się z wolna
rozszemrze, rozszumi, uciszy, letnio lub lekko roznieci, jak flausz
przeszeleści, czy popielato oniemieje w popiele – ruch ręki,
gdyby się, jak po długiej niemocy, skończyły wselkie równoczesności
odwróciły wszelkie szkwały stając dęba uniosły w światło

Déšť si moře stvořil, moře vlny své, stahuje
se mračno nad bílou peřej moře – šumu – tóny jasné –
a jako prach na gramodesce vše do sebe vztáhne,
slova, hlasy, šeptem, vracejí se znova, z řeči
včera mrtvé, opředené, zašlé, stěží, více, jen sílící
interference, vlny a kam vítr svolí, ať již jemně
vzpění, zašumí, šustne, tu a tam se zvedne, jako
flauš se ssedne či do ticha zšedne - jak mih rukou,
jak když po nemoci dlouhé vše současné se skončí,
vše povětrné skočí a obživlé do světla se vztyčí.

Az eső megteremtette tengerét, és a tenger az ő hullámait, feltorlódtak
a fellegek a tenger fehér habjai fölött – morajlás – tiszta hangok –
és amiként a magnószalagon a por összemos mindent,
szavakat, hangokat, sustorogva, így lépnek, elő a tegnapból,
halott beszélgetésekből, beszőve, elvétve, immár alig hallháton, erősödő
interferenciák mégis, hullámok, és ahová a szél megy, ha gyengéden
felzúg, felmorajlik, elhalkul, lanyhán és lágyan emelkedik fel, ahogy a daróc
zizegése elhal, vagy ahogy a hamuszürke szürkébe némul - egy kézmozdulat,
mint amikor hosszú betegség után minden egyidejűség elmúlik,
minden széllökés irányt vált felágaskodva emelkedik a fénybe.

rain made for itself its sea and the sea its waves, clouds
swelled over the white spray of the sea – light tones –
and like dust on the tape track everything mixed in together
the voices, whispering, emerge from yesterday, from its
dead conversations, woven into the moiré of swelling
...sw...elling interference, whither the wind goes, whether it simply
whips up, whistles up, settles again, rises mild or light, rustles
like mistles or ash grey falls silent in grey – a hand movement
when as though after a long illness all simultaneities were to end
all squalls change tack reared up questions casually be raised

la pluja es va crear el seu mar i el mar les seves ones, s’aixecaren
núvols sobre l’escuma blanca del mar – sons clars –
i com pols a la cinta magnètica tot barrejant-se
les veus, xiuxiuejant, es desprenen de l’ahir, de les
converses mortes, entreteixides en el moiré d’interferències
que xarboten...xar...boten, allà on va el vent, tant si suaument
baladreja fresseja amaina, com una moixaina s’aixeca, com fris
remoreja o emmudeix gris sobre gris – un gest de mà
com si després d’una llarga malaltia tota simultaneïtat s’acabés
totes les ràfegues es giressin encabritades preguntes s’alcessin a la lleugera

la pioggia creò il suo mare e il mare le sue onde, si gonfiarono
nubi sulla schiuma bianca del mare – toni chiari –
e come polvere sulla traccia del nastro ogni cosa confusa nell'altra
voci, sussurrando, erompono dall'ieri, da
conversazioni defunte, intessute nel moirè di ac-crescenti
interferenze, dove va il vento, se tenue
spumeggia rumoreggia langue, si leva leggero o mite, come ratina
fruscia o grigio-cenere ammutolisce nel grigio – un gesto della mano
come se dopo lunga malattia tutte le simultaneità si concludessero
raffiche di vento si volgessero quesiti inalberati si sollevassero leggeri

বর্ষণ গড়েছে তার পারাবার, আর পারাবার তার ঢেউ 
সমুদ্র-ফেনার শীর্ষে ফুলে ওঠে পুঞ্জমেঘ—উজ্জ্বল আওয়াজ—
আর জীবনের ধূলি টেপের ওপরে, সব মিশে একাকার 
কণ্ঠস্বর, ফিসফিস, স্পষ্ট হয় গতকাল থেকে, মৃত 
যত কথাবার্তা থেকে, সব ওতপ্রোত ফুলে ওঠার রেশমে 
...স্ স্ স্...স্ফীত হয়ে ওঠার রোধক, হাওয়া যেখানেই যাক, অথবা তা 
সশব্দে স্ফীত হোক শশব্যস্ত ছুটে যাক শান্ত হোক, উড়ুক নরম হালকা, যেন রোঁয়া
মর্মর আওয়াজে চুপ কিংবা ঝরে পড়া ছাই-ধূসর নীরবে—একটি হাতের নড়াচড়া 
যেমন সুদীর্ঘ রোগ শেষে সব ঘটনার ইতি ঘটেছিল 
ছুটে গেছে দমকা হাওয়া উঠে যেতে পারত কোনো প্রশ্ন সহজেই 

Дождь создал море, море создало волны, тучи
вздувались над белой пеной - звонкие ноты -
и как пыль на кассете всё мешает друг с другом
как голоса, шепчась, очертаниями из вчера выступают, из
ненужных бесед, вплетенных в муар набегающих
…ш..ж… урчащих интерференций, там, куда ветер подует, тихо
засвистит, шквалом зайдётся, откатит, вернётся вязко и волгло
зашуршит словно флауш или пепельно-серо замолкнет во мгле -
это - как рукой шевельнуть после долгой болезни, словно все параллели сомкнулись
повернулись все ветры, слегка изогнувшись, вылезли незаметно вопросы