Martin Solotruk
Mletie [1]
Mletie [1]
1.
Tak žeby predsa? Všeobjímajúce sústredenie
ako mletie atakuje všetko,
čo si dosiaľ len tak hovelo v raste,
náhlilo sa za najrôznejšími preludmi,
aké len každodenný vzduch dokáže splodiť?
Teraz však už mletie melie do posledného,
v mlynici z posledných činí prvé.
Aby sa napokon dostalo aj na hostinu.
Povstaňme, uvoľnime starším miesta na sedenie,
prichádza náš čas.
Čas, keď sa na dvore i ulici,
odrazu dokážeme na veci pozrieť historicky.
Balóny čoraz vyššie nad krajinou sugerujú,
že tu ešte asi zostalo čosi vzduchu.
Sme na seba právom pyšní,
objavujeme sférickosť života,
a zatiaľ zvládame tlaky,
ktoré z odstupu vyzerajú tak pekne.
Každé prasknutie medzi blízkymi
vzduchoplavcami však nami dokáže zamávať
prekvapivým pocitom, že ešte nie sme mŕtvi,
aspoň v bubienku nie.
Na bubon, na bubon teda stále staviame,
odtiaľ vysielame posolstvá našej metarevolúcie.
Pripravili sme si, čo považujeme za odvysielateľné:
aj kamarátom skrytou kamerou nazbierané materiály,
ktorých strih nemusí padnúť každému.
Ani najlepšia nová metla
sa nedostane všade,
môže však miestami príjemne poštekliť,
zamiesť pod drn, či dočista zmeniť dojem zo života.
I tak sa staň. Hoci s činmi je to horšie.
Na vysokej nohe.
Z vtáčej perspektívy spínam zrak.
Vo vlastnom královstve ani holý
nemám pred sebou čo skrývať.
Je to stále chlieb a hry.
Vreckové diery znásobujú súvislosti
zemských obežív,
držia ich v jednej množine.
Posilňujú tak dôveru v krajčírov,
v ich schopnosť ušiť na ľudskú mieru aspoň čosi,
ak už nie dieru.
Ako vravím, nemám čo ukrývať.
Koľkí blízki si to už namierili pod deravý klobúk,
a ani sa nestačili diviť,
koľko sa toho až nad hlavu
premelie jedným dychom spusteným lístím.
Takáto práca sa nemusí stať ohňostrojom
v pamäti hneď.
V mladších obdobiach ľudia vyťahovali pero
a písali si kozmické nočné.
Pod dojmom, že vidia háčik,
si domysleli i kľúč.
Stačí malá spomienka na vodcu,
a je koniec so samostatnou rukou,
hoci by sa nám tak veľmi zišla,
keď budeme ešte raz pri sebe
- aspoň prázdnymi vreckami.
Každé najmä nevedomé prefrngnutie
na spôsob nerozlišujúceho orgazmu
prosto zvýši počet stopárskych mávnutí
o jedno z miest, kde som už mal pocit,
že sa zamilujem do nejakého vlastného obdobia.
Že budem robiť múdreho
zajaca medzi historickými kopami
očami nakoseného sena.
