Jan Wagner

weighing up my words to you –
silent couples drifting to and fro,
beds of fallen leaves, the naked trees,
the blooms of fences blue as verdigris,
the light like wax, aristocratic, pale –
i saw the greenhouse on the hill,
glass, white ribs and fin de siècle,
and recalled those skeletons of whales,
how as a child i’d crane my neck to see them
hovering, it seemed, in the museum,
hung from ceilings on transparent threads,  
monstrous beasts washed up by the tides
from depths unplumbed and times remote,
suffocated under their own weight.

siinä, kun pohdin mitä sinulle sanoa –
ääneti pariskunnat haravoitua polkua,
alastomat puut, istutukset peitossa lehtien,
takoraudan viileys aidattujen kukkien,
valo kuin vaha, kelmeä, aristokraattinen –
näin rinteessä kasvihuoneen lasisen,  
sen valkeat kylkiluut, fin de siècle,
ja niin mietin niitä valaanrankoja,
joita museoissa tuijotimme lapsina,
näkymättömiä lankoja, joiden varaan
ripustettuina leijuivat luiset valaat,
ne hirviöt, ikisyvyyksistä rantautuneet,
omaan painoonsa tukehtuneet

sopesando las palabras para decirte
–las parejas en silencio por los caminos rastrillados,
la era cubierta de hojarasca, los árboles desnudos,
las verjas con sus flores frías de hierro forjado,
la luz con la palidez aristocrática de la cera–
vi en la colina el invernadero de vidrio,
sus costillas blancas, fin de siècle,
y recordé en el acto aquellos esqueletos
de cetáceo por los que uno, cuando era niño,
torcía el cuello en los museos: colgados
de alambres invisibles parecían flotar.
aquellos monstruos arrojados en una costa   
desde profundidades inmemoriales,
ahogados por su propio peso.

hogy mit mondok majd neked, azt latoltam –
szótlan sétáló párok egymásba karolva,
avarfedett ágyások és kopasz fák,
kovácsoltvas-virágokat átjáró hüvösség,
előkelőn viaszsápadt a fény, hideg –
és láttam ott a dombon az üveg-
házat, fehér-bordásan, fin de siècle,
akár, gondoltam, bálnák csontvázai fent,
ahogy a múzeumokban függnek feletted;
értük gyerekként nyakad kitekerted,
alakjukat a váz szinte lebegve őrzi,
ez óriásokra gondoltam, kiket az ősi
mélyből a partig holmi áram elsodort,
s saját testük súlyától fulladtak meg ott.

intento a ponderare le parole per te pensate –
le coppie in silenzio sui viali rastrellati,
le aiuole coperte di foglie, gli alberi spogli,
freddi come ferro battuto, i fiori dei cespugli,
la luce aristocratica pallida come cera –
vidi sulla collina i vetri della serra –
le sue costole bianche, da fine-secolo
e pensai di colpo a quelle balene, lo scheletro,
per cui ci si torceva il collo da ragazzini
nei musei, appeso con impercettibili fili,
che le portavano quasi a fluttuare,
a quei mostri, ricondotti dalle onde del mare
nella notte dei tempi, e dalla costa ripresi
soffocati dal loro proprio peso.

bezig de woorden aan jou te overwegen –
de paren zwijgend op geharkte wegen,
de perken bladbedekt, de bomen kaal,
de hekkenbloesem smeedijzer koel,
het licht als was aristokratisch bleek –
zag ik op de heuvel glazig de kweek-
kas, zijn witte ribben, fin de siècle,
en dacht prompt aan die walvisskeletten,
waarvoor je als kind je nek verdraaide
in de musea, aan onzichtbare draden,
zodat ze leken te zweven, opgeheven,
aan die gedrochten, aangedreven
uit oertijddiepten in een kustgebied,
gestikt door hun eigen gewicht.

gdy rozmyślałem, co ci odrzec mogę –
a pary milcząc szły po czystych drogach,
na grządkach liście, drzewa były gołe,
na płotach kwiaty jak żelazo chłodne,
jak wosk szlachetnie światło wypłowiałe –
dostrzegłem nagle na pagórku białe
cieplarni szklanej żebra, fin de siècle,
i pomyślałem o tych wielorybów
szkieletach, które kiedyś jako malce
w muzeach widzieliśmy szybujące,
na niewidocznych drutach zawieszone,
o tych olbrzymach z głębi pradziejowej
zniesionych na piaszczysty brzeg przez fale,
zduszonych swoich własnych ciał ciężarem.

as palavras pesando em ti
casais silenciosos vagando para lá e para cá
os canteiros cobertos de folhas, as árvores nuas
o gélido brotando das cercas de ferro forjado
a luz aristocrática pálida como cera
avistei no alto do morro os vidros da estufa
suas costelas brancas, fin de siècle,
e logo pensei naquele esqueleto de baleia
para o qual se vira a cabeça quando criança
no museu, preso nos cabos invisíveis,
parecendo flutuar, suspenso,
nesses monstros alagados, encalhados
saídos das remotas profundezas insondáveis da encosta
sufocados com o seu próprio peso

a tak, zvažujem slová určené tebe -
mlčiace páry na pohrabaných chodníkoch,
rašiace záhony, nahotu stromov,
kvety na ohradách chlad kovových vrát,
svetlo aristokraticky bezfarebné ako vosk –
na kopci som uvidel skleník,
jeho biele rebrá, fin de siècle,
a spomenul si na kostry veľrýb,
za ktorými som ako dieťa vykrúcal krk
v múzeách, boli na neviditeľných drôtoch,
takmer sa zdalo, že sa vznášajú, zavesené,
na obludy, čo priplávali
z pradávnych hĺbok k súši,
udusené vlastnou váhou.

ko sem tehtal besede, namenjene tebi –
pari so molčali na pograbljenih poteh,
gredice, prekrite z listjem, drevesa gola,
cvetovi ograje kovinsko kovano hladni,
svetloba, aristokratsko bleda kot vosek –
sem na hribu zagledal stekleni rastlinjak
njegova bela rebra, fin de siècle, in se
nenadoma spomnil na skelete kitov,
za katerimi sem obračal glavo kot otrok
v muzejih, z nevidnih žic so viseli,
da se je zdelo, kakor da lebdijo, na tiste
nestvore sem se spomnil, naplavljene
iz prazgodovinskih globin na obalni pas,
kjer so se zadušili od lastne teže.

при том, одмераваш речи упућене теби –
парови миле ћутке по утртим стазама,
леје покривене шушњем, дрвеће оголело,
оцвале живице хладне кано ковано гвожђе,
светлост аристократски бледа ко восак –
угледах блистав стакленик на брегу,
његова бела ребра, fin de siècle,
и сместа помислих на скелете китова,
што распети на невидљивим жицама висе,
као да лебде у ваздуху, за којима смо
као деца по музејима кривили шије,
на сву ону силу других грдосија
доплављених из препотопских дубина
на жала, сопственом тежином угушених.

i färd med ord till dig som måste vägas –
bland tysta par på välkrattade vägar,
rabatterna med löv, men träden kala,
de järnsmidda staketen blommar kalla,
i ljus aristokratiskt blekt som vax –
såg jag av glas högst upp på kullen växt-
huset, dess vita revben, fin de siècle,
och tänkte prompt på dessa valskelett,
som man som barn fick nackspärr av att skåda,
som upphängda i osynliga trådar
såg ut att sväva i museets sal,
på dessa vidunder, som havets svall
ur urtidsdjupen sköljde till en vik,
där de blev kvävda av sin egen vikt.