Tomaž Šalamun

السلوفانية

Karol Chmel

السلوفاكية

LAK

Usoda me vali. Včasih kot jajce. Včasih me
s šapami lomasti po bregu. Kričim. Upiram se.
Ves svoj sok zastavim. Ne smem tega delati.
Usoda me lahko utrne, to sem že začutil. Če

nam usoda ne piha na dušo, zmrznemo v hipu.
Preživljal sem dneve v strašni grozi, da sonce
ne bo več vzšlo. Da je to moj poslednji dan.
Čutil sem, kako mi svetloba polzi iz rok, in če

ne bi imel v žepu dovolj quarterjev in bi Metkin
glas ne bil dovolj mil in prijazen in konkreten
in stvaren, bi mi duša ušla iz telesa, kot mi

enkrat bo. S smrtjo je treba biti prijazen. Vse
je skupaj v vlažnem cmoku. Domovanje je, od koder
smo. Živi smo samo za hip. Dokler se lak suši.

© Tomaž Šalamun
من: Ambra
Ljubljana : Mihelač, 1995
الإنتاج المسموع: Študentska založba

LAK

Osud ma kotúľa. Niekedy ako vajce. Niekedy ma
labami strká do kopca. Kričím. Vzpieram sa.
Zastavujem všetky svoje šťavy. Nesmiem to robiť.
Osud ma môže zhasiť, už som to pocítil. Ak

nám osud fúka do duše, v okamihu zamrzneme.
Celé dni som žil v ukrutnom strachu, že slnko už
viac nevyjde. Že toto je môj posledný deň.
Cítil som, že sa mi svetlo kĺže z rúk, že nemám

vo vrecku dosť peňazí a že Metkin
hlas nie je dostatočne milý a vľúdny a konkrétny
a pravdivý, duša akoby mi ušla z tela, tak ako to

raz určite urobí. Človek by sa mal so smrťou spriateliť. Všetko je
spolu v jednej vlhkej knedli. Bývanie existuje, odkedy sme
tu. Žijeme len na okamih. Kým uschne lak.

Preložil Karol Chmel



In: Tomaž Šalamun: Slovesá Slnka. edícia poézia