Martin Solotruk
Mletie [8]
8.
Milimetrový prešľap ma dokáže
celkom vykoľajiť z bežnej prevádzky.
A ani frustračný nákup
s tým nič nespraví.
Ešte aj dobrý pocit z tašky v ruke ľahko mizne
v chladnej meravosti mesačného počasia,
keď si tak s očami vysoko
kráčam spokojný s tým,
kam idem a čo si nesiem.
Nie, nerobím pred spoluobčanmi mŕtveho chrobáka,
to len zrazu celkom spontánne kde nič tu nič:
náhla sústrednosť známych ulíc.
Prebúdza v tebe dlhodobo potláčaný hvezdársky inštinkt.
S otraseným citom pre ozajstných priateľov zrazu vidíš
a môžeš si vyberať nové a nové zákutia,
kde je ti najlepšie.
Priťahovaný vnadivým náznakom šteklivého zvuku
vchádzaš do vetra.
Stúpa ti vyše hlavy,
odrazu si len konzola v jeho simulovanom prostredí.
Stačí málo a cítiš, že nehráš sám.
Tam kdesi v diaľke na druhom konci je ti ktosi podobný.
Asi.
Len pre istotu
sa tam vraciaš každé ráno, ktoré sa podarí zapnúť.
A potom si už ani na prsty nevidíš...
Tak sa tak trochu nezastaviteľne opúšťame,
osobne, aj vzájomne,
i keď ide najmä o naháňanie,
blúznivé dobiehanie prúdu kozmických častíc,
ktoré sme si ešte ani nestihli dať na raňajky,
a už nám chutia ďaleko do budúcnosti.
Nových príležitostí na cesty sa zdá byť neúrekom,
najmä tu a teraz,
vo chvíľach ďalšej historickej rozkopávky
niekde uprostred neurónového kŕča,
keď sa neovládneme a sprostredkujeme niečo dobre myslené,
no vlastnou hlasitosťou prehlušené
najbližšiemu účastníkovi premávky,
čosi o prekračovaní mysliteľného a nemysliteľnosti pravidiel.
Radi ich prekračujeme, prosto rastieme, potúžení,
ba až vyvedení z miery zažívaním,
ktorého hlavnou potravou je práve oná
vibrácia predstavená vo vyšších poschodiach tohto tu.
To ona spôsobila,
že sme ešte spokojne zívali,
v hrôze nad náhlou prázdnotou,
nedostatkom prirodzenej očnej pastvy
pred, pod, nad, aj za balkónom,
kam sa občas uchyľujeme,
aby sme aspoň na čas myšlienky zabránili najhoršiemu:
aby si niekto vyskočil.
A ešte chvíľu mohol, v dokonale športovom duchu,
vyvažovať byť a nebyť, mávajúc odušu popredu avizovať
svoj neodvratný príchod na rande, hoci
ona
sa ešte nestihla dostaviť.
Ale tak to občas v meste chodí,
keď si nevidíme na ciferník
a hodinky pridlho predbiehajú oči.
To ony sú mojím večne mladým mestom,
každým pulzom sa rovnomerne
prebúravajú cez staré štvrte.
Často z nich ostávajú už iba flashbacky,
dozrievajúce v náhlych balónnych chvíľach odpočinku
na lahodné úvahy,
ako ťažko sa odhodeným bremenom
vyvážime do polohy zoči-voči.
V tých končinách zostávajú balkóny
čoraz smutnejšie a nebezpečnejšie
zavesené do prázdna,
ktoré im otvárajú večerné cigarety.
Zapaľujeme si ich s plamienkom tak malinkým,
že to aj na chvíľu ozaj upokojí,
všetko, čo nás zožiera
ešte aj po dobrej večeri.
Plamienok sa však rozrastá, množí
na neskutočné množstvo odnoží.
Je z neho veľkoplošná obrazovka,
v ktorej sa pre všetkých, ktorí sú práve podobne naladení,
mihá zase ďalší diel seriálu o jednej rodine,
v ktorej happyend už veru neprichádza ani po zhasnutí.